Už na minuloročnom ČINTe sme sa dohadovali s kamarátmi z T.O.Mad Moon o spoločnom vandri do ich východniarskych končín. Na jeseň to nevyšlo a na moju "túžbu" po zimnej akcii zareagoval Vlčko pozvánkou na jeden z ich obľúbených flekov - Pekárnik.
Jedna zmena termínu nikoho zvlášť nevyviedla z rovnováhy a tak sme v piatok sedeli spolu s Mamutom v poslednom vagóne Horehronca smer Prešov. Vlčko nás čakal na stanici a keď sme sa zložili u neho doma, chvíľu pokecali v rodinnom kruhu, dali si do žalúdka nejaký ten základ a vyrazili za krásami večerného Prešova. Mamut má celkom prehľad o dejinných udalostiach spojených s niektorými budovami v Prešove a tak nás Vlčko vliekol bludiskom uličiek v centre mesta od pamiatky k pamiatke. Nevynechali sme však ani mmiestne občerstvovne a keď sme v jednej z nich stretli kamaráta Medveďa, tak sprievodcovské duo excelovalo. Škoda len, že v meste dokážem dokonale stratiť orientáciu a tak by som už určite po trase sám neprešiel... Záver sme absolvovali v príjemnej Kleopatre, kde nás nakoniec vyzdvihla Slávka, aby sme si trochu pospali a ráno mohli vyraziť do hôr.
Na autobusovej stanici už postávali Jerry, Huron, Medveď aj Gimi. jeden z mála spojov sa našťastie po odhrnutej ceste dokázal vyšplhať až do takmer opustenej dedinky Lačnov. V blízkosti sa nachádza množstvo prírodných zaujímavostí - jaskyňa Zlá diera, Kamenná baba, prameň Salvatorky a najmä Lačnovský kaňon. Na ten sme si však v zimných mrazivých podmienkach bez výstroje museli "nechať zájsť chuť".
A tak sme načapovali v Lačnove z pumpy potrebnú vodu do fliaš a po červenej značke vyrazili na sever. Neskôr sme sa ponorili do lesa a po nejakých dvoch hodinách dorazili na flek. Nanosenie dreva, vyslobodenie ohniska spod snehu a varenie zabrali všetok čas temer až do súmraku. Skrehnuté prsty sme chvíľami nútili do hry na gitare. K večeru dorazil ešte Študent s ďalším kamarátom, ktorí už druhý deň brázdili okolité kopce na skialpoch. (My sme mali snežnice, s výnimkou Medveďa, ktorý zvolil radšej bežky.) Debatovali sme dlho do noci, až nás mraky zahnali do spacákov.
Ráno sme sa nemuseli ponáhľať, autobus z Lipoviec išiel až poobede. Škoda len, že prudký vietor a občasné sneženie bránili pekným výhľadom. Bol to pekný vandrík, kde sme sa veľa nenachodili, ale napriek tomu videli kus prírody a stretli sa s novými (aj starými) kamarátmi. Zavŕšili sme ho v staničnom bufete, keďže v nedeľu poobede v Prešove nnič lepšie nenájdeš. Vlak na západ bol našťastie prázdny a tak sme si hoveli s Mamutom sami v kupáku skoro až domov.