V rámci informovania o akciách na východe mi Tik preposlal zvadlo na potlach T.O.Montana k ich 30.výročiu. To by nebolo až také inšpirujúce, ako skutočnosť, že akcia sa mala konať v kraji dosiaľ pre nás neznámom - Slovinských vrchoch. Pred rokmi, keď sme májovali v Olcnave, tak sme v tú stranu len nazreli, z hrebeňa do Poráčskej doliny.
Keď sa k tomu pridružila informácia, že Tik by potlach mohol spojiť s návštevou svojho kamaráta a bývalého osadníka v Poráči, nabral predĺžený víkend jasnejšie kontúry.
V piatok skoro ráno sme už fičali popod Tatry, v Markušovciach vyzdvihli Tika a o chvíľu už zakotvili v Poráči u kamaráta Havrana, jeho milej ženy Alenky a celej početnej rodiny, vrátane množstva domáceho zvieratstva. Zložili sme sa len provizórne, aby sme po občerstvení v miestnej krčme stihli plánovanú vychádzku k Poráčskej jaskyni, inak Šarkaňovej džure. (Navštívili sme ju už niekedy v tom 1995 (?) roku, ovšem z Olcnavy kaňonom Bielej vody. Na naše milé prekvapenie je chodník k jaskyni riadne vyznačený, osadené sú pomerne slušné informačné panely, ovšem hodnotnejšia časť jaskyne je zabezpečená mrežou.
Po prehliadke jaskyne sme sa rozhodli ešte prejsť kus planiny Galmus a tak sme zišli dole na lesnú cestu, po ktorej sme sa dali najprv východným smerom, neskôr veľkým oblúkom nazad na juh až na modrú značku niekde v okolí kóty Borisová (871,5). Keďže nám Tik chcel ukázať vyhliadkovú skalu na koraji planiny (Červené skaly nad Poráčskou dolinou), zbehli sme zas úvozom o pekných pár metrov nižšie, až sme opäť uvideli Poráč. Po neznačenej ceste sme sa snažili odhadnúť, kadiaľ to bude k výhľadu najlepšie, žiaľ, tú správnu odbočku sme minuli. Takže pre budúcnosť - keď prejdeš prvú dolinku za políčkami domorodcov, tak je to prvá odbočka vpravo za výraznou pravou zákrutou... Čas pokročil a tak sme sa vrátili k Havranovcom. Niečo pod zub, debata s domácimi, ešte si zbehnúť na pivko (v spodnej krčme majú na stene parohy losa) a zaliezť si na povalu do sena. Taký dobre vyležaný voňavý "dolíček", to je ono...
Ráno po plechovej streche poskakovali drzé vrabce, ale čo, aj tak bolo treba vstávať. Prajný sused nám vysvetlil najlepšiu cestu na Slovinskú skalu, keďže na našej "novej" mape (2003) chýba nová zelená značka. Ako sa neskôr ukázalo, aj tak sme ju ignorovali (tú značku, nie susedovu radu). Z Poráča treba zbehnúť k údolnej stanici vleku popod chaty, hneď však môžeme nechať značku značkou a vydať sa vľavo výraznou zvážnicou, ktorá výjde za Suchý vrch. Intuitívne sme využili jej pravú vetvu, síce strmšiu, ale kratšiu. V malom sedielku sa cesty rozvetvujú, treba si podržať JV smer približne po vrstevnici. Zanedlho nás cesta zaviedla k oploteniu z ostnatého drôtu, prerušeného provizórnou drevenou rampu. Keď sme pri nej zbadali pastiera so psami, vedeli sme, že sme už na avizovaných pastvinách. Aspoň kilometer sme sa potom prepletali cez veľké stádo jalovíc, ktoré bolo roztratené v riedkom poraste liesok, briez a borovíc. Celkom sme si vydýchli, keď sme zasa prekročili nízku drevenú závoru na lúkach Za bučinou.
Mali sme označených niekoľko zdrojov vody a tak, keď sme zbadali opustenú maringotku a iné zbytky po pastve, vydali sme sa hľadať studničku, lebo na planine je s vodou biedne. Prameň sme našli, hoci terén rozdupaný od kráv nebol veľmi dôveryhodný... Priamo na chodníku pred Železnou sa skvel nezameniteľný, hodný kus vlčieho trusu... To už sme boli zasa späť na zelenej značke, ktorá si zašla kdesi veľkým oblúkom ďaleko na juh.
Keď sme potom vošli do (zas pre statok ohradenej) Slovinskej hory, dýchla na nás rozprávková atmosféra. Ani nie tak o princeznej so zlatou hviezdou, ako o Červenej Karkulke, alebo perníkovej chalúpke. Čudesne poskrúcané stromy s veľkými jazvami a nádormi pripomínali všetky možné ježibaby, škriatkov a černokňažníkov rozprávkového sveta. Ísť tam sám a v noci, bŕŕŕŕ....
A zrazu sa hora roztvorila a my sme uvideli lúku, prameň a pri ňom ľudí s batohmi. To sme ešte neboli na mieste, ale Tik sa už mohol zvítať s prvými známymi. Vymenili sme vodu za kvalitnejšiu a vyrazili naposlednú desaťminútovú etapu k fleku.
Ešte sme stihli na tom kúsku zmoknúť a tak nás Mokré hory vítali ako sa patrí. Na obrovskej potlachovej lúke sme sa len krátko zvítali s usporiadateľmi a hneď zamierili na miesto, kde akoby náhodou už táborili Zlatí hadi z Košíc a niekoľko spriatelených trampov. Našli sme si vhodné miesto pod veľkým smrekom, ktorý nás chránil pred kvapkami. Ako sa zvykne písať v knižkách (a ako je aj pravda) "bolo že to zvítavania". Stretli sme sa s kamarátmi, ktorých sme nevideli aj niekoľko rokov.
No a bolo treba sa "ubytovať", čosi pojesť, popiť... Ešte pred večerom sme chceli zájsť po vodu a zistili sme, že sa to dá spojiť s prechádzkou na flek T.O.Kalmar, kde nás viedol šerif Bizon. Stará búda veľa pamätá a je až s podivom počúvať, ako sa v jej pár metroch kubických priestoru odohrávali pred vyše 20 rokmi silvestre a iné osadné akcie. Dnes sem už kalmarci nechodia, ale vidno, že búda je používaná, hoci nie veľmi udržiavaná.
To už nadišiel večer a, našťastie, tesne pred zapálením ohňa prestalo pršať. K samotnému ohňu snáď len toľko - žiadne veľké ceremónie, len príslušné zvykoprávie, prebehli večerné súťaže, vyhlásili sa aj tie pobedňajšie a nastala voľná zábava. Vzhľadom na to, že prevažná väčšina kamarátov, ktorí sa tu zišli, sa stretáva len sporadicky, tak sa hlavne debatovalo v malých hlúčikoch. Možno tiež preto, že chýbala kapela, ktorá by to riadne rozpumpovala. Niekoľko zúčastnených muzikantov to nevytiahlo. To však ani veľmi nevadilo. My sme navyše boli dosť uťahaní a tak sme sa pomerne skoro pobrali spať.
Treba spomenúť ešte jednu veľmi podstatnú vec na tomto ohni, s ktorou sa dnes už ťažko stretnúť - usporiadajúca osada nezabezpečovala žiadne občerstvenie ani pohostenie. A to nie je výčitka, ale pochvala ! Myslím, že nikomu z viac ako stovky prítomných to nechýbalo, pričom to nebol "suchý" potlach. Jednoducho - kto si čo doniesol, to si aj skonzumoval. Za toto patrí montaňákom 1*...
Na druhý deň sme sa prebudili do krásneho slnečného rána, na tráve viseli obrovské kvapky rosy, proste deň ako stvorený na malú prechádzku, čo sme hneď aj využili. Z potlachovej lúky sme oblúkom prešli k vrcholu Slovinskej skaly, kde sme sa hodnú chvíľu kochali výhľadmi. Dolu pod nami sa vinula Lacemberská dolina, kadiaľ zrejme vedie tá nová zelená značka. Po nej šla prevažná väčšina ľudí, čo tu boli z Košíc a okolia.
My sme sa pred obedom zbalili a vyrazili opačným smerom. Žltá (opäť nová) značka nás zo sedla Suchinec (križovatka so zelenou) zviedla prudko dole do Poráčskej doliny. Na jednom mieste sme ju síce stratili, ae zablúdiť nie je kde, všetky cesty vedú nadol... Poráčska dolina je zaujímavý kaňon, kde cesta-necesta vedie občas aj potokom, zaujímavý adrenalín pre cyklistov využívajúcich miestnu cyklotrasu. Zanedlho sme dorazili k bývalému mlynu, ktorý stojí pod vyhliadkovou skalou, na ktorú sme sa chceli dostať predvčerom. Teda, odtiaľto zospodu by sa mi na ňu štverať nechcelo... Mimochodom, mlyn je možné si prenajať na ubytovanie, vraj za slušnú cenu.
Cestou do dediny sme sa ešte zastavili v bývalom pionierskom tábore na jedno orosené, ja už bohužiaľ, len nealko. U Havrana ma čakalo auto, hoci je pravda, že to jedno pivo z doliny hore by som aj dvakrát vypotil. Prevýšenie je to na kilometri hádam 250 m.
Tak. Rozlúčili sme sa s domácimi, nalodili sa a vyrazili k domovu. Tika sme vysadili ku vlaku v Spišskej, a keďže už bolo poobede, tak sme si zahli do koliby na Čingove niečo prehryznúť. Ale to je už prakticky koniec. Každopádne Hnilecké vrchy, so všetkým, čo k nim patrí sa oplatí ešte navštíviť.