Na Slovensku vládne na november divná predjarná atmosféra, v Bratislave rozkvitli čerešne a celkovo je príjemne. Cez víkend Ugo vyprovokoval akciu do Štiavnických vrchov a na to, ze najprv nemal s ním kto ísť, tak sa nás nazbieralo osem. Ja som bol s Haluzom, Šerpa, Šupák, Salamandra, Otep, Ugo a Jeffry. Zrejme sme už každý mali nejaký deficit chodenia a tak nám to padlo vhod. Navyše hlásili na sobotu príjemných 15 stupňov pri polojasnej oblohe.
To meteorológom prudko nevyšlo, na čo sme prišli už v noci, keď sme šlapali z Tekovskej Breznice na miesto nášho prvého nocľahu v Chválenskej doline. Aby sme nehľadali pridlho (a možno márne), tak sme využili hneď prvý prístreško-krmelec pre zver, na ktorý sme narazili na okraji lesa. Neskutočne fučalo, a tak sme pre psychologický dojem zakúrili ohník, vypili pollitrovku rumu a uložili sa spať. Mňa v hamake medzi stĺpmi prístrešku príjemne kolísal vietor, ale jeho chlad mi dosť vadil.
Ráno sme narýchlo niečo zhltli a klepajúc kosu vyrazili smerom na hrebeň. Dobre sme spravili, že sme nocľažisko nehľadali ďalej, aj tak by sme si veľmi nepolepšili. V bývalom kravíne síce bolo aj nejaké seno, ale možno aj kadejaký bordel, domček pre strážnika sme ani nešli pozrieť. Poľovnícka chatka asi v strede doliny samozrejme zamknutá, len s malou verandičkou. Šľapaním sme sa zahriali na prevádzkovú teplotu, a tak sme len s krátkymi pauzami pokračovali po typickom húpavom štiavnickom hrebeni - hore-dolu-hore-dolu-hore. Na moje prekvapenie bol chodník dobre značený, čo je na niektorých miestach dosť dôležité, keďže teleso chodníka prakticky nevidieť a ideš vlastne rovno cez les.
Vo vyšších výškach sme vchádzali do nízkej oblačnosti, bolo vlhko, bez výhľadov, navyše s vetrom aj dosť chladno. Sľubovaných 15° ani zďaleka...
Najkrajší úsek je snáď zhruba medzi Agrašom a Tatiarom, kde je vidno parádne stopy po starej (stredovekej) banskej činnosti. Obedovali sme už nad Brehami pod Veterníkom, kde sme s pomocou božou a Šupákových krbových zápaliek urobili oheň. Les bol nacucaný ako špongia, vrátane "suchých" konárikov na stojacich stromoch. Ale dali sme si teplý obed a pokračovali ďalej.
Šerpovi sa nechcelo čakať a vyrazil dopredu s tým, že nás počká v krčme na Uhliskách. Krčma tam skutočne je, je obecná a bola otvorená... Pivo primerane a kofola po 2,- Sk za deci... Chceli sme si dať aj kávu, ale nemali... Keby sa nám chcelo rozbaľovať, vybalíme z našej... A tak sme dlho nesedeli, hoci aj tak nám bolo jasné, že príchod do plánovanej Hodruše na chalupu kamaráta Frica zavidna nestihneme. Mňa navyše omínalo koleno, čo mi vadilo najmä pri zostupoch.
Skoro hodinu sme klesali do Voznickej doliny, kde už bola úplná tma. Tak sme vybalili čelovky a zasa tých tristo metrov stúpali do protiľahlého svahu. No a nakoniec tú istú výšku klesnúť do Hodrušskej doliny... Šťastne sme však už okolo šiestej večer krivkali okolo Sandrika, aby sme zakotvili v krčme U čerta.
Pili sme ešte len prvé pivo, keď sa objavil chlap a priniesol kontrabas. Na moju otázku, či príde aj zvyšok kapely, som dostal odpoveď, že už sú tu. Miestna country kapela ORION oslavovala kapelníkove narodeniny a prišli si "len tak" zahrať. Začali sme sa zháňať po Fricovi a jeho partii, aby prišli do "našej" krčmy. (Frico a spol. mali sejšn na prezeranie fotiek a spomínanie na tohtoletný vander po Albánsku.)
Keď dorazili, ja som už zastupoval chýbajúceho basistu a o chvíľu bola zábava v plnom prúde. Rozprúdili sme tam countrybál, ktorý sa o polnoci len ťažko rozchádzal. Na to, že sme v ten deň prešli okolo 25 km boli niektorí až povážlivo čerství. Na chalupe sme už dlho nehýrili, my prišelci sme sa väčšinou zložili vonku na dvore a v záhrade. Tuto noc už bolo teplo a dobre sme si schrupli.
Typické nedeľné ráno, kedy sa človeku nechce baliť a navyše sa musí spamätávať z ťažkej soboty, nám Frico spríjemnil brigádičkou, keď sme premiestňovali z povaly do pivnice bedničky s jablkami.
No a potom už autobus do Žarnovice a vlak domov. Vo Zvolene sme si na záver spríjemnili čakanie na spoj posedením pri pive v Hríbiku vedľa stanice.
