január 2007 trasa a mapa
V tento január 2007 bolo leto nezvyčajne chladné. Teplota v noci len ťažko padala pod 5°C a cez deň, pokiaľ nefúkalo, tak bola na slnku výrazne košeľová teplota.
Na Šerpov návrh sme sa na tohtoročný Trojkráľový vander vybrali týždeň po nich do Šerpovej obľúbenej maďarskej oblasti Piliš.
Po vlakoch sme sa postupne zozbierali od Bystrice (D'Ady), cez Zvolen (Čerťo a Jeffry), Kozárovce (Meri), Levice (Šerpa) až po Štúrovo, kde už čakal Lako, ktorý dorazil z Bratislavy. Našťastie sme boli dobre zásobení plechovkovými corgoňmi a gambrinusmi, takže sme dlhú cestu zvládli v pohode. Šerpa už vo vlaku zistil, že okrem chleba nemá žiadny proviant, čo v staničnom bufete zachránil kúpou ďalších dvoch plechovkových pív s poznámkou, že aj paštika je len konzerva.
V Štúrove sme mali šťastie na miestny bus, ktorým sme sa odviezli tie 3-4 km do centra, aby sme mohli cez most Márie-Valérie prejsť na maďarskú stranu Dunaja. Nemilo nás prekvapili pasováci, ktorí nás ubezpečili, že _naozaj_ nie je otvorená žiadna zmenáreň. Vzhľadom na to, že v sobotu v kopcoch by sme žiadnu nenašli a do odchodu autobusu zostávala asi pol hodina, museli sme využiť výdobytky techniky - Lako použil svoju platobnú kartu Slov.sporiteľne v bankomate akéhosi miestneho peňažného ústavu. Spoj do dedinky Dömös sme v pohode stihli a za cenu 6x100 Ft (bez vydania cestovného dokladu) sme sa viezli nočnou krajinou pozdĺž toku Dunaja. Zatiaľ čo Šerpa sa snažil primäť miestneho spolucestujúceho, aby nás upozornil, keď budeme mať vystupovať, tak Jeffry sladko spal a spomínal si na malinovicu, ktorú popíjali s Čerťom pri čakaní vo Zvolene.
V Dömös sme sa snažili nájsť otvorenú putiku, kde by sme sa osviežili na cestu nočným lesom. Uspeli sme až v štvrtej, a keďže tam bola príjemná atmosféra, dali sme po dve veľké. (Treba si pýtať "nagy" (čítaj "naď"), keďže výraz "pohár" znamená "malé pivo", čiže 3 dcl. Všade, kde sme počas víkendu boli, sa pohybovala cena za bežné pivo - miestne alebo napr. Kozel, cca 210-230 Ft, t.j. zhruba 30-35 SK.)
Nôckou proti prúdu potoka sme sa potom vybrali do ústia doliny Három-forrás-völgy, kde sme prespali vedľa chodníka na jednom z piknikových miest nad kaplnkou. Ráno, kým sme sa balili a raňajkovali, už popri nás prechádzali prvé skupinky turistov. Roklina Rám-szakadék, kam sme smerovali, je častým výletným miestom najmä preto, že niečo podobné sa asi najbližšie vidí u nás v Slovenskom raji. Ale aby som nepredbiehal... Vykročili sme do lesa, ktorý silne pripomínal okolie nášho Hadieho údolia - zlepence, kľukaté strže, ktorými sa občas valia prúdy vody, riedky les tvorený hrabmi, dubmi a cérmi. Cestou je niekoľko informačných tabúľ, ale keďže nikto z nás nevedel po maďarsky, tak sme si vedeli preložiť len zopár z kontextu jasných, alebo všeobecne známych slov. Po chvíli sme sa už vnorili medzi stále sa zvyšujúce steny lemujúce úzku roklinu. Miestami má šírku menej ako dva metre a na prechod "suchou nohou" veľa miesta nezostáva. Oproti minulosti sú však na všetkých, aj minimálne kritických miestach nainštalované kovové zábradlia. Dosť špatia prirodzenú, divokú krásu rokliny, na druhej strane výrazne uľahčujú pohyb. Dva vyššie vodopády sú preklenuté rebríkmi. No, škoda opisovať, treba vidieť.
Keď sme vyšli z rokliny, smerovali sme na najvyšší miestny bod Dobogókõ (699 m), čo značí niečo ako "tlčúci kameň". Prípadných nasledovníkov upozorňujem na to, že od turistického prístrešku je vhodné sledovať žltú značku, keď prekročí asfaltovú cestu. Na našej starej mape ešte vedie inou trasou. Šli sme mimo značky rovno za nosom, síce isto, ale ten kopec bol sakra strmý... Po žltej to vyzerá omnoho miernejšie stúpanie. Na vrchole kopca je vyhliadkový bod, ku ktorému smerujú mraky turistov, ktorí to nemajú ďaleko z veľkého parkoviska. Pokochali sme sa krajinou - bolo vidieť až "domov", Mochovce, Inovec, Sitno, možno až Vtáčnik. Obzreli sme si pamätník Dr.Térymu, priekopníkovi turistiky, mohylu vojakom I.sv.vojny, aj informačné tabule. Potom sme sa šli schovať pred nepríjemným vetrom do miestnej občerstvovne, kde sme dali miestne lahváče a mastný chlieb s cibuľou. Odporúčam... vyše 30 cm dlhý krajec (asi krájali peceň po dĺžke) za 130 Ft. Pred odchodom sme ešte navštívili turistické múzeum zriadené vo vôbec prvej turistickej chate v Maďarsku. Prekvapili nás nejakí figuranti vo vojenských uniformách, ktorí tam neznámo prečo postávali. Pravdepodobne to súviselo s výročím oslobodenia tejto oblasti, čo sme sa ale dozvedeli až neskôr. Rovnako ako to, že Dobogókõ má akúsi zvláštnu atmosféru a moc. Dalajláma pri návšteve Maďarska vraj išiel rovno sem.
No, zhora sme schádzali najprv po asfaltke, neskôr po červenokrížikovanej značke. Cestou sme míňali šaolínsku dedinu, kde žijú novodobí mnísi. Trochu sme špekulovali nad tým, čomu sa asi venujú a či si aj vypaľujú žeravým železom draka na predlaktia...
(Malá odbočka o maďarskom turistickom značení: používajú štyri farby ako u nás, ale okrem bežných troch pásikov používajú ešte trojuholník, krúžok a krížik. Takže je v tom slušný chaos, navyše v mape sú všetky čiary len červenou farbou a písmenom s príslušnou značkou, takže tam vidíš pri čiare napr. písmeno S (obyčajná žltá=sárga), P+ (piros=červená-krížik), Zo (zöld=zelená-krúžok), prípadne K (modrá=kék) s trojuholníkom.)
Keď sme sa už blížili k nášmu cieľu - dedine Pilisszentlélek, zrazu sme na vedľajšom chodníku zaregistrovali pohyb. Z kopca zostupovala grupa ľudí v rôznych, viac-menej kompletných vojenských uniformách so zbraňami... Rusi... partizáni... Zamiešali sme sa medzi nich a postupne sme ich predbiehali, lebo sme síce nevedeli, čo sú zač, ale tušili sme, že máme spoločný cieľ - krčmu "U Švejka".
Pred krčmou a v okolí odstaveného obrneného transportéra postávalo ešte zopár "vojakov", ale tých sme odignorovali a zamierili k výčapu. Šerpa sa srdečne zvítal s krčmárom a objednal prvých šesť "nagy sõr". Medzitým sa vraj vonku malo odohrávať vešanie nemeckého zajatca, ale to sme nejako nevystihli. Vybalili sme bufet a užívali si. Potom už si k nám prisadli prví miestni. (Na tomto mieste treba poznamenať, že Pilisszentlélek je "slovenskou" dedinou, ktorá vznikla presídlením slovákov do tejto oblasti v predminulom storočí. Takže vcelku bez problémov sa dohovoríš slovensky. Všetci rozumejú a veľa aj slušne hovorí.) Pýtali sa na Šupáka, ktorého som sa márne pokúšal nahradiť svojou gitarou. Tie naše trampské sa samozrejme nechytali, tak sme čoskoro prešli na ľudovky. "Slovénskéé mámíčký" sme dali aspoň štyrikrát. To už pri nás sedel nielen Atilla, ale aj Maťko a Atillova mamka. Maťko nám priniesol pôlt dobrej domácej slaninky a feferónky, tak sme debatovali, spievali, popíjali a prišlo aj na tanec. Podchvíľou sa niekto pristavil, prihovoril a tak sme svorne posedeli zopár hodín. Keď sme sa zdvihli na odchod, bol krčmár veľmi prekvapený, že nechceme spať v krčme ako obyčajne. To sme však s vďakou odmietli a vybrali sa nôckou na vyhliadnutý flek - Pálos kolostor.
V noci sme videli len niekoľko nízkych múrikov tohto bývalého kláštora, ale veľmi sme neváhali a rozložili bivak. Len Čerťo sa silou mocou snažil natiahnuť plachtu proti dažďu, zrejme neveril hviezdam na oblohe a myslel, že nás opäť budú strašiť dažďové prehánky ako predchádzajúcu noc. Ráno bolo chladné, ale slnečné a tak som po jednej spacákovke a hlte hrušky vyliezol, aby som nafotil pár záberov. Ostatní tiež postupne vstávali a tak, keď na ceste pribrzdilo akési auto, už sme raňajkovali a balili. Auto s novozámockou značkou, manželia tak po päťdesiatke, prišli a zapálili na každom oltári po kahanci... Zdvorilostné otázky, vraj či sme sa dobre vyspali na tomto zvláštnom mieste. Keďže sme prehlásili, že je tu síce pekne, ale nemáme ani potuchy, o čom točí, sa uvolil a v náznakoch povedal pár viet o význame tohto kláštora v minulosti, jeho mníchoch a čakre, ktorá obklopuje mnohé miesta v kraji - viď dalajláma a Dobogókõ... Vraj sa stávajú veci, že ľudia sa odtiaľto - nevedno ako, zrazu ocitnú doma. A ešte zopár drobností. Nuž, asi o "tom" voľačo vedel. Každopádne by stálo za to prebrúsiť nejaké web stránky :-)
Keďže nás čakalo ešte okolo 15 km neznámym terénom pešo do Ostrihomu, tak sme vyrazili po červenej, zelenej a žltej značke cez Felsõ-Ecset-hegy (478) a Ráró-hegy (488) na severozápad. Na Béla-tetõ, kde mala odbočiť značka Zo sme takú nenašli, bola však zamaľovaná tak dôkladne, že sme po nej bezpečne zišli k horárni na Barát-kút. Odtiaľ nás už viedla žltá cez Csurgó-berek a Kerek-berek (cca 300). Tam je opäť zmena v značení a tak sme sa ocitli na veľkom poli, ktoré sme prešli krížom, aby sme opäť našli (jedinú) značku a vzápätí ju stratili. Tak sme to riskli cez Diós-völgy, kde sme natrafili na zaujímavé pieskové steny, do ktorých boli dokonca vytesané pivnice. Ocitli sme sa medzi vinicami už neďaleko cesty, teda sme neriskovali ďalšie kufrovanie a zvolili asfaltku.
Na začiatku Ostrihomu nás vyslobodil autobus, ktorým sme sa zviezli na autobusku. Šesť osôb za okrúhlych 400 Ft, tradične bez vydania lístkov... Krátko mestom cez tržnicu a už vidieť most, Dunaj a Slovensko, kam sme vkročili okolo pol tretej.
Darmo sme dúfali, že nejakou mestskou stihneme vlak o hodinu. Nádej nám vliala autobusová stanica, odkiaľ mal ísť trenčiansky bus cez železničnú stanicu, ten však z neznámych dôvodov vôbec nešiel. A tak sme ďalšiu hodinu strávili v útulnej knajpe "Sherwood", naozaj odporúčam. Na vlakovej sme sa rozlúčili s Lakom, stihli jedno točené Horde a kúpiť "plechy" do vlaku. A potom sme sa už len viezli a postupne sa rozsýpali po krajine, každý smerom k domovu...
