4.-12.augusta 2007

Už dlho pred letom sme boli dohodnutí so Šerpom, že strávime rodinnú dovolenku v Západných Čechách. Miestom pobytu mal byť obytný vagón, akých na účely rekreácie vlastnia České dráhy viacero na rôznych miestach. Takže - bývať budeme na nádraží v Bečove nad Teplou, na polceste medzi Mariánskými Lázňami a Karlovými Varmi. Rodinná dovolenka, to znamená Šerpa s Jankou a deťmi Oliverom a Maťou, ja s Jackie a Haluzom. Zostavu dopĺňa Táňa - Jankina mama, teda naša svatka. Program si budeme robiť osobitne, aj z toho dôvodu, že my si berieme so sebou bicykle. A tu sa začína naša anabáza...

Začiatok pobytu je v sobotu. Ubytovať sa môžeme už okolo obeda, a tak som hľadal nočný spoj cez jeden a pol republiky. Každá hodina strávená na mieste je dobrá... avšak dostať sa s bicyklami vlakom do Mariánských Lázní nie je jednoduché. Na niektoré rýchliky je potrebná pre biky rezervácia a na ten "náš" sú už vypredané. Istí to teda Detvan do Prahy, od ktorého sú slušné prípoje a večer by sme boli tam. Beriem tri rezervácie bicyklov z celkového počtu desať...
S batohmi na chrbte a bikami pri sebe čakáme v Hronseku na osobák do Zvolena. Ale chyba lávky... je sobota a dnes nechodí. Ešte že máme tie bicykle... Sadáme na ne a naťažko pedálujeme na Sliač, kde si na ten Detvan počkáme. Síce nás sprdol sprievodca, že sme mali nastúpiť vo Zvolene, ale už sa vezieme...
Zlaté České dráhy... prestup v Prahe bez problémov, úslužný sprievodca zaradí naše bicykle medzi 30 ostatných, ktoré sú v batožinovom vagóne. Vystupujeme v Mariánkách, máme 3/4 hodinu na prestup. Večeriame v parku na lavičke. Jackie si tu zabudla svoj obľúbený nožík. Nech dlho teší poctivého nálezcu...
Prvýkrát sa vezieme vo vlaku súkromného dopravcu Viamont, zaujímavou krajinou. Dnes už zo Slavkovského lesa veľa nevidíme, zmráka sa.

V Bečove na stanici nás čakajú deti, štveráme sa po schodíkoch do nášho dočasného bydliska, bicykle strkáme do "kupé" s bojlerom. Áno, tento vagón je komfortný, 4 kupé na spanie po dve až tri osoby, spoločenská "miestnosť" s kuchynkou, teplá voda, splachovací záchod, sprcha, televízor. Robíme plány na ďalší deň.

Nažhavení na cyklotúry si ráno osedlávame biky so základnou výbavou. So Šerpovcami sme dohodnutí, že sa možno stretneme na hrade Loket. Vyrážame práve, keď na ceste prebieha cyklistická časovka. Zaraďujeme sa medzi pretekárov. Zatiaľ sa pohodlne vezieme, ideme dole kopcom. Z hlavnej cesty odbočujeme smerom na Kfely. Táto bývalá (vysídlená) obec je dnes len niekoľko domov, využívaných asi viac ako chalupy. Ale kým sa dostaneme k idylickému rybníčku, prvýkrát nás preveria tunajšie kopce. Naplno si uvedomujeme, že Bečov leží v doline, v nadmorskej výške okolo 500 m, klesli sme už o ďalšiu stovku a teraz sa štveráme cez vrstevnice s číslom 600. Nakoniec, Slavkovský les je akási plošina s nadmorskou výškou okolo 600-800 m, zopár kopcov má aj viac. Tam nepôjdeme ...
Cez polia smerujeme k nášmu prvému cieľu - zaujímavý objekt bývalého popraviska. Krátko sa rozhliadame, fotíme. Nasleduje dlhý zjazd, spočiatku prudký do Horního Slavkova, neskôr pohodlný, pozvoľný až do Lokte. Cestou sa obzeráme po nejakej krčme, ale nič na obzore, míňame len starú porcelánku. V Lokti som jednu občerstvovňu vyhliadol, ale je zavretá. Tak si dávame z vlastných zásob a historickými uličkami mierime k hradu. Bicykle zamkýname pred hradom, kupujeme vstupenky a ideme na prehliadku. Trochu starej kutúry nezaškodí. Z prehliadky nie sme sklamaní, vidíme zaujímavé veci. Na nádvorí sa stretávame so Šerpovcami.

Po prehliadke hradu si už naozaj zaslúžime občerstvenie. Ignorujeme reštaurácie a sadáme si pred prostý lokál, kde si dávame nejaké knedlíky s údeným mäsom a čapovaný Platan. Nabrali sme sily, tak ideme najprv na okruh okolo mesta s peknými výhľadmi na historické centrum a potom smerom na Sokolov do Údolí Ohře. Máme šťastie, hneď pri chodníku (mimo rezervácie !) nachádzame pekné kamene s otlačkami listov.
Údolím vedie pohodlná cyklotrasa, míňame opäť Loket a vezieme sa popri toku Ohře. Osviežujeme sa pri prameni minerálnej vody, ale po chvíli nás už čaká reštaurácia s chutným pivom a pekným výhľadom na Svatošské skály. Sledujeme niekoľkých lezcov, ako sa liepajú po stene. Až neskôr som sa dozvedel, že vraj priamo hore nad skalami je nejaký starý trampský flek. Keby som to vedel, asi by sme si urobili zachádzku ...

Trasu doťahujeme v Doubí u KV. Ani sme nevedeli ako, prichádzame na nádražíčko pár minút pred vlakom. Do Bečova sa teda zvezieme, ušetríme si cirka 20 km stúpania proti prúdu Teplej.
Prvý pekný deň za nami...

Dobre nabudení po predchádzajúcom dni, ktorý sme zavŕšili v Bečove večernou návštevou krčmy (z viacerých tamojších podnikov odporúčam hneď prvú po ulici do kopca smerom k námestiu - už po druhej návšteve nás brali ako domácich...; inak - najlacnejšie pivo je v staničnej "U jezevce", ktorá má navyše atmosféru pravej 4.cenovej skupiny, žiaľ, je otvorená len do 21.00 hod.) sme vyrazili na ďalšiu cyklovychádzku.

Naším cieľom bola rozhľadňa v Krásne, ale aj nejaká vhodná barina na kúpanie, ktorá by nám v teplom lete padla vhod. Na začiatku nás opäť čakalo dramatické stúpanie, našťastie však príjemným lesom a v tieni. Jackie sme čakali pri samote Starý Dvůr. Zblízka sme si obzreli "majestátne" jedince inváznej rastliny boľševníka. V oblasti, v ktorej sme sa pohybovali, nebol žiadnou vzácnosťou, práve naopak. Také obrovské porasty tohto sajratu som na vlastné oči ešte nevidel. Neviem, či nie sú chuť, prostriedky, ľudia... na boj s týmito votrelcami, alebo sa to nedarí. Hoci viem z vlastnej skúsenosti u nás na Správe, že to nie je ľahké, myslím, že Správa CHKO Slavkovský les by tomu mohla venovať väčšiu pozornosť...
No, naspäť k našej ceste. Odtiaľto máme prvýkrát na dohľad Krásenskú rozhľadňu. My však pôjdeme značnou okľukou. Už miernym klesaním sme sa zviezli k Novej Vsi. Podľa mapy sú pri tejto dedine tri rybníky, ani jeden však nevyzeral vábne. Husté zárasty pálkou, nevábne brehy, kalná voda, bahnité dno. A to by som ani nechcel vidieť rozbor tej vody, keďže boli pod dedinou. Smerom na juh je pár prírodných zaujímavostí chránených ako rezervácie, my sme však išli opačne. Tam sme mali vypozeranú technickú pamiatku osadenú v prírodnom prostredí - umelý vodný kanál Dlouhá stoka. A dobre sme urobili. Príjemná lesná cesta sa kľukatí lesom takmer po rovine, ideme po prúde vody v kanáli, ktorý má elegantne vypočítaný a urobený spád. Snažíme sa nájsť jazierko vyznačené na mape. Nachádzame ho, je tam krásne, ale na kúpanie to tiež nie je. Voda je síce čistá, ale studená, keďže je obkolesená stromami. Prístup do vody je tiež obtiažny.
Tak po oddychu a pár fotkách pokračujeme ďalej a o chvíľu už vychádzame na asfaltku vedúcu do Krásna. Opäť vidíme rozhľadňu, ale rozhodujeme sa ísť najskôr na obed do dediny. Prudký zjazd neveští nič dobrého, ešte ho budeme musieť aj vyšlapať. Na námestíčku ako prvú nachádzame reštauráciu, ktorá nejako súvisela s baníctvom. Bola však ešte zavretá, a tak mierime na druhú stranu ulice, kde za autobusovou zastávkou je ďalší podnik. Dobré jedlo za slušnú cenu, pivo správne vychladené. Názvy tých krčiem si však nepamätám... Nevadí, snáď podľa popisu sa to dá nájsť. Slnko sa už vyšplhalo na najvyššiu priečku svojho rebríka, a aj my sa poberieme smerom hore. Cestou obzrieme zaujímavý, ale chátrajúci kostol, dovnútra sa však nedá. K rozhľadni vedie žltá značka vpravo strmou uličkou pomedzi domy, alebo vľavo neznačenou cestou. Vyberáme si značku, pre istotu. Bicykle už samozrejme tlačíme. Nasadáme opäť až na pastvinách, kde práve stretávame traktor vezúci stádam cisternu s vodou. Dobytok jančí, našťastie je za ohradníkom, cíti občerstvenie. Ľahkým tempom vybiehame po poľnej ceste k rozhľadni. Tento fenomén českej krajiny je zaujímavým spestrením putovania. Neviem, či Krásenská rozhľadňa niečím vyniká, je vlastne jedinou, ktorú som zatiaľ navštívil. Ja s Haluzom sme vyšli hore, porobili zopár fotiek.
Naším ďalším cieľom sú Komáří rybníky. Skratkou (a hlavne bez veľkého prevýšenia) cez pastviny sme opäť prešli na žltú značku. Tá vedie najprv po asfaltke, neskôr po lesnej ceste. Neviem, či vďaka ťažbe alebo našej nepozornosti sme značku stratili a tak ideme len podľa citu. Doslova ideme, lebo na trekových bikoch by jazda bola miestami samovraždou a miestami zbytočnou námahou. Najprv prudko klesáme po kamenistej ceste, neskôr sa prepletáme rúbaňou a nakoniec kľučkujeme pomedzi blato a kaluže na rozjazdenej zvážnici. Žltú značku nachádzame opäť až na rázcestí so zelenou. To už sme kúsok nad rybníkmi. Schádzame k nim cestou vysypanou makadamom. Prvý nás nezaujal, je "utopený" v hlbokom lese, má však zaujímavú hrádzu a odtokový kanál.
Pri spodnom rybníku odbočujeme na hrádzu. Áno, toto je to miesto, ktoré je označené ako vhodné na kúpanie. Zopár ľudí je na brehu, zopár mládežníkov sa čvachtá vo vode. Na východnej strane v lese je malá čistinka s chatou, akási rodinka si tam griluje. Idylické miesto, bolo by zaujímavé vedieť, či je chata v súkromnom vlastníctve, či snáď patrí lesákom, ... Odkladáme bicykle, prezliekame sa do plaviek, prvý skúšam vodu. Poznatok prvý - dno je bahnité. A tak skokom prekonávam strmý úsek, aby som sa dostal do hlbšej vody. Šok druhý - voda je ako žiletky. Ešte že mám zdravé srdce. Zážitok tretí - rastliny pri brehu sú riadne pevné, nechcel by som sa do nich zamotať. Po pár tempách som si zvykol na teplotu vody, ale na nejaké slastné plávanie to nie je. Voda je navyše zvláštna, pravdepodobne jej vlastnosti ovplyvňuje pôdne zloženie, kyslosť, rašelina a lesy v okolí. Farbou pripomína rum a koža je od nej potiahnutá akýmsi mastným filmom, ktorý keď uschne, napína kožu ako na bubne. Nuž, ale nie sme jediní, kto sa tu kúpe, tak je to hádam neškodné. Haluz lezie na breh cez poriadne zvírený úsek a je celý od bahna - užitočný kúpeľ.

Osvieženie nám však padlo vhod a tak vyrážame na spiatočnú cestu. Tentokrát sa dávame po zelenej značke. Biky viac tlačíme, ako ideme, chodník je úzky a strmý, občas prenášame. Asi po dvoch kilometroch sme hore. V diaľke vidíme pasúce sa stádo koní, z objektov akejsi farmy sa na nás snažia vybehúť psi. Našťastie ich zavrátil prísny hlas zvnútra maštale.
To už sme opäť na hlavnej ceste, v priestore bývalej obce Litrbach. Chvíľu sa rozhodujeme, kadiaľ ďalej. Podľa mapy cesta cez Zaječí vrch nevyzerá najpríjemnejšie, nakoniec sa však ukázala k cyklistom veľmi priateľská. Skoro stále sa vezieme, zjazdy sú občas dokonca dosť prudké. Takým aj schádzame do obce Prameny. Dúfame, že si tu dáme pivo, miestna občerstvovňa spojená s penziónom je však zavretá. Kto ho vie, či natrvalo, podľa neskoršej informácie je na predaj (za púhych 6,5 mil.). Pokračujeme ďalej, už sa vezieme po prúde Pramenského potoka. Na jednom mieste sa mi cesta prestáva pozdávať a odbočujem na lepší asfalt doprava. Až keď začíname prudko stúpať vyťahujem mapu. Nuž, obchádzku do obce Mnichov si môžeme odpustiť. Vraciame sa späť do doliny a fičíme ďalej. Nezastavujeme ani na obhliadku prírodnej rezervácie Pluhův bor. Nie sme až takí botanickí špecialisti, aby sme to vedeli oceniť a navyše, čas už pokročil.
Míňame odbočku do obce Louka a z lesa vychádzame pri rovnomennej vlakovej zastávke, ktorá je však o dobré 2 km a 150 výškových metrov nižšie. Sme na hlavnej ceste a tešíme sa na viac ako 7 km zjazd do Bečova. Ale chyba lávky. Cesta je v rekonštrukcii a každých cca 500 m nás čaká skok cez rozfrézovaný okraj asfaltu. A ak nechceme riskovať defekt alebo vylámané špajdle, poctivo brzdíme. A brzdíme hneď v nádražnej "U jezevce", aby sme doplnili tekutiny.

Večer si ešte dáme pár orosených, aby sme dobre zavŕšili tento deň.

Odpočinkový deň, sme si povedali. V karlovarskom kraji ťa nemôže napadnúť nič lepšie, ako prechádzka po meste kúpeľných domov, liečivých prameňov, luxusných hotelov, Rusov a filmového festivalu.

Sadáme spoločne aj so Šerpovcami do vlaku, ktorý na trati Mariánske Lázně - Karlovy Vary prevádzkuje súkromná spoločnosť Viamont. Na tejto trati platí osobitné cestovné, jazdia tu relatívne moderné súpravy Regiosprinter, ktoré však pravdepodobne boli dovezené z Nemecka, kde doslúžili (?). Usudzujem tak aspoň podľa pretrvávajúch reklamných obrázkov vo vozňoch... Každopádne sa po tejto trati cestuje príjmne, jediným nedostatkom súprav je stiesnený priestor na prevoz bicyklov. A treba povedať, že sa takto dosť využívajú. No už pri ôsmich bikoch a dvoch detských kočíkoch začína byť situácia dramatická.

Späť do Karlových Varov. Trať končí v stanici "Dolní nádraží". Žiadna výstavná budova, nakoniec - VIP klientela vlakom nechodí. Zato sme do 10 minút v centre na pešej zóne. Šerpa hľadá bankomat, orientujeme sa podľa mapy mesta, deti obzerajú výklady. Kupujeme pár pohľadníc, je načase písať pozdravy na Slovensko. Objavujem antikvariát, ale vrátim sa sem až poobede. Potom smerujeme na kolonádu. Všade plno cudzincov, najčastejší tovar v početných kioskoch a obchodíkoch sú všemožné suveníry s "Karlsbad", krištáľ, sklo, šperky a drahé kamene. Nič pre nás a tak radšej obdivujeme architektonické cifrulinky na jednotlivých objektoch. Jackie mala úmysel ochutnať aspoň hlt z každého prameňa, ale rýchlo ju to prešlo. Všetky sú horúce (!) a chuťovo, jemne povedané, nič moc...
Tak sa flákame až ku "vřídlu", čo je gejzír chrliaci horúcu vodu v presklenom pavilóne. Samozrejme, zasa všade dookola kiosky a reštaurácie. Okrem peknej architektúry sa dajú obdivovať aj kte-tu odparkované alebo prechádzajúce autá vyššej vysokej triedy a pre fotografa zaujímaví ľudia. Delíme sa, Šerpovci mieria k pozemnej lanovke, my k múzeu. Žiaľ, práve má obednú prestávku. Peniaze ušetrené na vstupnom ideme premeniť na pivo. Za primeranú cenu ho nájdete len v okrajových štvrtiach alebo bočných uličkách. Jednou takou (Divadelnou) prechádzame poza hotel Embassy. Tu, v zadných dvoroch, sa dá vidieť aj odvrátená tvár honosných fasád. Dávame pivo, vypisujeme pohľadnice. Cestou na stanicu poputujú na poštu. Zastavujeme sa v antikvariáte na pešej zóne, ktorý je ale len oddelením normálneho kníhkupectva, takže nič zvláštne. Jackie si kupuje knihu rozprávok.

Vlak nám ide asi o polhodinu. Jeden deň v civilizácii stačí, zajtra skúsime zasa nejaké prírodné zaujímavosti.

Už z domu sme mali vypozeraných pár vecí smerom ďalej k západnej hranici. Soos, Motýlia farma, keby bol čas, odbehnúť až na najzápadnejší výbežok republiky. To by ale chcelo brať bike, lebo za jeden deň sa to nedá stihnúť. No, netreba to prekombinovať.
Ráno sadáme do vlaku a kupujeme lístok do Chebu. Tu nie je zo stanice ďaleko do Hypernovy a my potrebujeme doplniť zásoby. Lavičky, ktoré lemujú chodník, sú obsadené houmlesákmi. Cestou z mesta sa zastavujeme so Šerpom v antikvariáte. Môžem odporučiť ! Mať tak zbytočných desaťtisíc, tak ich tam nechám. Staré vydania Londona, Setona, Foglara... kupujem aspoň A.V.Friča Medzi indiánmi a Expedíciu Lambaréné.
Bezďáci sa medzitým stiahli pod stromy v parku a my raňajkujeme na lavičkách. Pre istotu dávame pozor, aby sme si nepoložili nezabalený rožok na sedačku...

Naším prvým cieľom je prírodná rezervácia Soos. Kupujeme lístky do Nového Drahova. Oooops, z Chebu sa rozbieha príliš veľa tratí... Vlak sa síce pohol správnym smerom, ale zrazu hlásia stanicu Františkovy Lázně. Keďže som už zavrhol cestu na Ašský výbežok, tak vystupujeme a meníme plán. Pešobusom do Žírovic, kde je motýlia farma (Motýlí dům). Vychádzkovým tempom absolvujeme asi 3 km po červenej značke. Motýlí dům je naozaj dom na okraji obce, kde v prízemí je výstavná a predajná miestnosť. Na stenách sú rámy s vypreparovanými kolekciami motýľov, vo vitrínach doplnené minerálmi a rôznymi suvenírmi. Na poschodí je potom živá expozícia, kde medzi rôznymi rastlinami poletujú, kuklia sa a vyvíjajú rôzne (najmä) exotické motýle. Malé, ale milé. Vzhľadom na ojedinelosť takéhoto počinu sa mi vidí byť vstupné za 50,- primerané.
Pešujeme po asfalte ďalej k Soosu. Okolo prechádzajú autá a autobusy so skopčáckymi značkami. Reštauračné zariadenia v Novom Drahove vyzerajú byť prispôsobené tejto klientele. Našťastie k vstupu do Soosu sú to len ďalšie 3 km. Vstupný areál vyzerá trochu chaoticky, tri možnosti prehliadky, dve pokladne... Nakoniec kupujeme rodinnú vstupenku a po drevených podvalových chodníkoch obdivujeme rašeliniská, slatiny a bahenné sopky. Počasie asi v posledných dňoch nebolo pre výraznejšie prejavy podzemnej aktivity priaznivé a tak je to trochu málo "akčné". Ochutnávame aj z minerálneho prameňa, fotíme. Po absolvovaní vonkajšieho okruhu ideme ešte pozrieť expozíciu geologického vývoja krajiny (Čiech) so zaujímavými fotkami a slušne urobenými trojrozmernými replikátmi paleonálezov.
Tretia časť okruhu je "minizoo", v skutočnosti málo obsadená rehabilitačka handicapovaných živočíchov. Na miestnej železničnej staničke je slušná občerstvovňa charakteru kaviarne s posedením vonku. O návštevníkov asi núdzu nemá, aj keď je mimo vstupného areálu a parkoviska, čo je nakoniec dobre. BTW - od stanice sa dá "vniknúť" do rezervácie aj mimo vstupného areálu a teda bez platenia. (Ide tadiaľ vlastne cesta do obce Kateřina.) Nenahováram nikoho, táto lokalita si určite tých pár korún na vstupnom zaslúži. Že na Slovensku nič také nemáme ...

Na stanici sa rozdeľujeme so Šerpovcami, my pokračujeme vlakom na sever. Tam totiž, 3 km od hraníc s Nemeckom, leží mestečko Luby, známe z minulosti výrobou strunných hudobných nástrojov zn. Cremona. Čo tak ísť si obzrieť nejaké gitary ? Cremona sa po nežnej rozpadla na pár súkromníkov a manufaktúru Strunal. Múr s veľkou reklamou sme našli, ale fabriky niet. Schádzame na námestie a hľadáme info. V objekte strednej školy zameranej na výrobu hudobných nástrojov by malo byť aj múzeum. Smola... po polhodine blúdenia sa dozvedáme, že škola bola presťahovaná do Chebu a múzeum zrušené. Strunal hľadáme ďalej márne. Nakoniec nás jedna teenagerka nasmeruje popri krčme Peklo do kopca k cintorínu, tam treba ísť vľavo medzi domy. Poslúchli sme radu, ulička pomedzi domy sa mení na chodník medzi záhradami. Chceme to vzdať a vraciame sa nazad. Posledný pokus a dve panie nás ubezpečili, že sme išli správne. Tak sa ešte raz obraciame a naše informátorky zastavujú pani z podnikovej predajne, ktorá ide oproti. Je taká zlatá, že je ochotná sa s nami vrátiť, odkódovať už zavretú predajňu a ukázať nám sortiment. Samozrejme, že nechceme nič kúpiť. Za prvé nemáme peniaze a za druhé, bol som prekvapený z výšky cien. Trochu slušné gitary začínajú na 6000,- CZK, za takú sumu si vyberiem aj na Slovensku. Aspoň prijímame ponúknuté propagačné materiály a zberáme sa domov.
Čakanie na autobus sme využili na nákup čohosi na pitie aj na jedenie, blíži sa večer. Len čo sme sa pohli smerom na Cheb, vošli sme do riadnej búrky. Hromy, blesky, silný vietor a dramatické mračná. Pekný zážitok z bezpečia autobusu... Kým sme prišli do Chebu, tak to prehrmelo. S dobrou náväznosťou spojov, ale už potme sme dojachali naspäť do Bečova.

Doobeda sa vyvaľujeme, treba si dať trochu veget. Ani to sa však nedá vydržať večne.
Napriek nie práve najlepšiemu počasiu sa poobede vyberáme opäť na bicykle, tentoraz severovýchodným smerom, kde sme ešte neboli. Lákajú nás najmä Bečovské rybníky, ale aj Čedičové varhany u Hlinek a Chloumecký kopec, kde by mali byť nejaké paleonálezy. Po skalnatom úseku zelenej značky tlačíme, horší je však úsek s popadanými stromami a mladinou, kde obchádzame a prenášame. Dva Bečovské rybníky sú však milo romantické. Veľa sa však nezdržiavame, čas sa kazí a začína drobne pršať. Uvažujeme nad nejakým úkrytom, hľadáme senník, či prístrešok, nakoniec sa však rozhodujeme ísť ďalej. Na križovatke viacerých ciest sa vydávame nesprávnym smerom a zachádzame si asi kilometer. Značku sme nakoniec našli - na čerstvo spílenom statnom smreku. Lesná asfaltka, rovná ako podľa pravítka, nás doviedla na štátnu cestu. Hlinky pozrieť nejdeme, prekračujeme asfaltku a hľadáme lom, kde by mali byť nejaké paleonálezy. Našli sme dve pieskovne, ale v nich nič... Stálo nás to fest zablatené biky a mokré tenisky. Počasie sa nelepší a tak smerujeme po trase Přílezy - Odolenovice - Krásné údolí nazad do Bečova. Väčšinou fičíme dole kopcom, jediné stúpanie, kde sa zahrejeme, je za Krásným údolím. Potom už zasa dole kopcom. Treba si len dávať pozor na brzdy, cesta je široká, čo zvádza k vyššej rýchlosti, je však veľmi frekventovaná. Za návštevu by asi ešte stála Vitriolka - historická výrobňa kyselny sírovej, dnes výletné miesto.

Parkujeme v našom vagóne, sušíme sa a zohrievame.

Posledný deň sme si nechali na Bečov. Síce sme si prakticky každý deň niečo pozreli cestou do/z krčmy, ale ešte máme na pláne miestne múzeá. Jedným z nich je múzeum (drevených) hračiek, druhým expozícia historických bi- a motocyklov. Táto je vlastne akousi pobočkou Moto Muzea majiteľa Z.Baleka. Žiaľ, múzeum nožov a chladných zbraní je už zrušené. Inak návšteva múzea je vhodným trávením času v Bečove, ak prší. Akurát, že na celý daždivý deň to nevystačí...
Expozíciu na hrade sme vynechali, za také vstupné môžeme to isté vidieť aj inde. Až na ten maurský relikviár. Ale o ňom si zasa môžete všetko prečítať na internete. Tak sme zostali len v informačnom stredisku, kde sa dá absolvovať virtuálna prehliadka hradu a poslať internetové pohľadnice s obrázkami Bečova.

No a potom už len vegetíme a chystáme sa na zajtrajší odchod. Šerpovci už odjachali, chcú cestovať nočným vlakom južnou trasou do Bratislavy. Nás ešte čaká stovežatá Praha.

Ráno sme poupratovali vagón, odovzdali tete správkyni použité prádlo a kľúče.
Je sobota ráno a vlak do Mariánskych lázní je dosť narvatý. Potom už cestujeme pohodlne a Haluz sa snaží cez okno odfotiť Karlštejn, okolo ktorého sa mihneme asi na 3 sekundy. Do Prahy dorážame poobede. V pláne máme klasiku - Václavák, Orloj, Karlov most, Hradčany. Haluz ešte nikdy nebol v Prahe. To všetko spestrené pár pikoškami. O nich neskôr...

Na Hlaváku neexistuje úschovňa bicyklov. Musíme na Masaryčku, ešte že to nie je ďaleko. I tu je však úschovňa batožín otvorená len do 20-tej hodiny. No nič, dovtedy sa musíme vrátiť, vlak nám ide o polnoci. Do úvahy prichádza stretnutie s Tonym, predbežne dohovorené po telefóne.
Len čo vyrazíme do mesta, začína pršať. Kým sa to zleje, stihneme prísť po Muzeum. Schovať sa dovnútra bez vstupenky neprichádza do úvahy, tuším tam je nejaký koncert. Hrsť (veľká hŕstka) turistov teda postáva pred vchodom, ukrytí pod doskami lešenia. Aj tu zasahuje arogantný SBS-kár, aby sme neblokovali schody. Sketa ! Vydržali sme to asi 20 minút a potom sme to zabalili. Teda, seba sme zabalili - do pršákov, a vyrazili dolu Václavákom. Sem tam sme zahli do nejakej pasáže, aby sme sa vyhli priveľkej grupe ľudí, alebo hlbšiemu jazeru dažďovej vody. V rámci toho flákania sme narazili aj na nejaký vietnamský fastfood, ktorý nám už aj padol vhod.
Nejaký extra cieľ sme nemali, napriek tomu sme sa všelijakými uličkami prekľukatili pod orloj. Kým ubehla štvrťhodinka do celej, obehli sme si ešte dokola námestie.

Mňa klasická turistická trma-vrma letnej sobotňajšej Prahy prekvapiť nedokáže, ale ani nenadchýňa. Ale nejako sme sa pretlačili až na Karlov most. Cestou sme sa zastavili pri dome, kde býval Rubín. Vďaka ochotnému susedovi Jackie vybehla aj k dverám príslušného bytu. Zdá sa, že od Rubínovej smrti je byt nepoužívaný...
Na Karlovom moste nič nové... Davy japonských a im podobných turistov cvakajú digitálnymi fotoaparátmi a zvečňujú si pouličných maliarov a muzikantov. Rozdiel medzi rokmi pred '89 je snáď len v tom, že (pokiaľ viem), musia si aktéri svoje miesta na moste zabrať a zaplatiť v tvrdom konkurenčnom boji raného kapitalizmu... No nič, my tiež fotíme zaujímavé postavy a postavičky, vrátane typizovaného hipíka. Rád by som mu veril...
Pod Starými zámeckými schodmi som si nostalgicky pripomenul pivo za 1,70 Kčs v krčme U krále brabantskýho. Hradčany, výmena stráží, svadobčania pred Svatovítskym chrámom. Obišli sme ho dookola, čo už na Hradčanoch. Hľadáme hospodu U zavěšenýho kafe. Stojím pred ňou a márne hľadám známy vývesný štít. Namiesto neho nás oslovuje "náborčíčka" plynulou slovenčinou. Zavěšený kafe "nevedou". Časy sa menia. Schádzame dolu mestom na Mánesův most, nech zmeníme trasu. Pomaly sa zmráka a je načase vyzdvihnúť si batožinu.

Čo s načatým večerom ? Volám ešte Tonymu, ten má program, ale odporučí nám dobrý podnik neďaleko stanice. Pre istotu ešte odbehnem vyzistiť, či si tam budeme mať kde odstaviť bicykle. Všetko je OK, dávame si večeru a "něco k pití". Celkovo vzaté, môžem odporučiť reštauráciu "U Tří X" (t.j. XXX) na Senovážnom námestí.
Ešte máme čas, no pomaly prechádzame na Hlavák.

Kupodivu, náš vlak už prichádza, hoci má ešte hodinu do odchodu. Neskôr zisťujem, že kým odídeme, popripájajú vagóny hádam zo štyroch súprav. Naložíme biky a zaberáme jeden kupák. Ani sa nezdá, ale vlak sa napĺňa, no my sme v kupé stále sami. Nie dlho... Najprv sa objavila vlasatá hlava a za ňou nedomrlá mánička. So slovami, že vystupuje v Olomouci, si vybral z batôžka vankúšik, cez oči si pretiahol flisovú čelenku a skrútil sa do rohu lavice. A potom TO prišlo. Doslova s veľkým, keďže príliš iniciatívny sprievodca k nám usadil cigánsky pár o celkovej hmotnosti asi 300 kg živej váhy. Ďalej sa nebudem rozpisovať, stačí momentka - na ktorejsi stanici vo východných Čechách nazrel do kupé nejaký cestujúci, čo si hľadal miesto. Roztiahol dvere, povedal "Pane Bože!" a zasa ich rýchlo zavrel ...
V Olomouci sme zobudili máničku, vypoďkali ho z vlaku a ďalej sa v mrákotách viezli nočnou krajinou. Našťastie sa vlak trochu vyprázdnil a Jackie s Haluzom sa premiestnili do vedľajšieho kupé aspoň trochu si v kľude zdriemnuť.

Vystupujeme vo Vrútkach. V cuku-letu prestupujeme do osobáku, lebo medzinárodne meškáme. Tento spoj sme si vypozerali a napriek tomu, že v Diviakoch pol hodinu stojíme, aby z nás spravili prípoj, tak v pohode prichádzame až domov.