7.novembra 1987

ČABRAĎ '87, alebo -1.oheň k novému životu kriesenej Trampskej osady "HADIE ÚDOLIE"

Tam sme išli pol dňa... Bolo ná sedem- sedem statočných. Na stanici v Leviciach, kde sme sa dali dokopy, stretli sme Eriku zvanú Kobyla - išla do práce - slúži vraj každý druhý týždeň - pri koníkoch a kobylkách v Koopere.
Cesta do Šiah a potom do Plášťoviec ubehla rýchlo. Na obed sme už boli na ceste za Plášťovcami - tam, kde sa na štátnu cestu napája cesta z údolia Litavy a obedovali sme za zvuku sirén (dnes je 70 rokov od vtedy, ako povstal na ochranu svojho práva na život a ľudskú dôstojnosť zbedačený "ruský mužík"...). Ešte nás čaká 7 km asfaltu a budeme na odbočke zvanej Hrušov - Cerina, odkiaľ to už bude lepšie... Prechádzame osadou Beluj, patriacou tiež do katastra obce Hrušov. Fotím chlapcov pred mohutnou (drevenou ?) budovou - pravdepodobne rezidenciou tamojšieho nadlesného, hádam ešte z čias monarchie.
Cesta ešte stále stúpa. Na Cerine odbočujeme na Červenú hlinu. Cesta je, zdá sa, v štádiu rozširovania. Les zdevastovaný. A už sme na hrade, ani sme sa nenazdali. Pomaly sa zvečerieva. V horárni nikoho. Po chvíli prichádza auto s rozjarenou spoločnosťou. Sú to členovia poľovníckeho združenia. Ich podpredseda Ing. Golis z VŠLD zo Zvolene - rodák z tohto kraja - zapôsobil na mňa dojmom seriózneho človeka. Nechávame u nich odkaz pre správcu a odchádzame na starý flek pod Sokolom - každý s metrovým polenom na pleci... Posledný úsek cesty teda absolvujeme v duchu porekadla: "Nosiť drevo do lesa..."
Moje polienko mi pomohlo prebrodiť sa cez potok na lúku Pod Sokolom. Šerpa, ako mustang, to prebrodil vyššie a už nás čaká. Je už skoro úplná tma. A tak využijúc posledné svetlo usínajúceho dňa dali sme sa hneď do práce: vynášame drevo z lesa na lúku. Koľko je tu suchárov ! (Aj les ostarel za tých 19 rokov, čo sem nechodili trampi...) Darmo, kto chce byť mladý, musí držať krok s mládežou ! Dreva máme dosť, treba ho polámať ešte. Ostatné zverujeme do rúk nášho ohnivca - Hektora. Ja so Salamandrom pripravujeme jedlo pre všetkých - sme hladní ako vlci...

Keď sme už všetci sýti, pristupujeme k aktu "vzkriesenia ducha starej osady". Či sa dielo podarilo, ukáže budúcnosť... Po slávnostnom prológu, ktorý som predniesla ako jediná z bývalých kamarátov (ktorá sa ešte stále hlásim k bývalej osade), aj ako najstaršia - (rada starších) z práve obnovenej ? osady Hadie údolie som navrhla, aby sa šerifom našej osady stal Salamandra - jediný z chlapcov je po "dvojročnom vandri v zelenom" a teda je už vlastne mužom... Ostatných: Falca, Fedora i Šerpu to ešte len čaká. Spali sme pri ohni. Lúku sem tam osvetlil mesiačik - vykukol spoza mrakov a chytro sa schoval, keď nás zbadal, prekvapený... Čas ukáže, či naše srdcia boli dosť čisté a vôľa dosť pevná na to, aby sme vzkriesili ducha z Hadieho údolia...
Ráno bolo krásne - také nie je nikde inde na svete, len tu ! Hľadela som na oblohu cez mreže z konárov a kmeňov staručkých vŕb - ohnisko ešte dymilo.

Kým pripravujem raňajky, chlapci lezú po skalách pod vedením Yetiho. Na jedálnom lístku je praženica (každý dve lyžice), klobása (2 cm) a ako dezert a "zlatý kliniec" termix a'la Čabraď '87 (koľko komu chutí). Odchádzame.

Späť ideme pol dňa... Zastavili sme sa pri horárni - správca nie je tu. Chlapci išli na hrad. Ja medzitým píšem odkaz pre správcu. Zjavil sa vtom - vlastne celkom skromne prišiel - veľký človek - ten, ktorý svojho času pred dvanástimi rokmi prirovnal tento klenot našej prírody k údoliu Žltej rieky v Číne... A tak som sa rozprávala s ním a jeho sprievodom (2 ženy + 1 muž). Dal najavo svoje sklamanie nad súčasným stavom - zdevastovaná príroda - silne narušená rovnováha lokality, ktorej vlastne hrozí zánik... Pasúce sa stádo jalovíc stihlo vykynožiť už aj poslednú jašteričku smaragdovú... Jeho meno, som si žiaľ, nezapamätala, ale typické pre toto stretnutie bolo, že som sa opäť stretla s človekom - Čechom, ktorému vadí a bolí ho, keď si ničíme Slovensko. Slovákom to asi nevadí - aspoň tým, ktorým ide o ekonomiku a využitie pôdy, lúk a lesov tejto lokality. Čo na to, že v konečnom dôsledku urobia viac škody ako osohu ! Náš protivník je silný - a má v rukách moc - a za chrbtom zákon... U koho nájdeme oporu my ? A Čabraď ?
Údolie je neskutočne dlhé - podľa Hektora aj monotónne: zákruta, kúsok lesa a opäť lúka, a tak znova a znova - do nekonečna ? Nie. Všetko má svoj koniec. I táto cesta prekrásnou jesennou prírodou, keď pod nohami šuští to postrácané lístie pozlátené jeseňou, končí. Ale to sa ešte musíme raz prebrodiť cez Litavu a potom šlapať ešte 4 km po asfalte do Plášťoviec. Tam si dáme pivo, kúpime si sladkosti, aby sme sa posilnili na cestu autobusom. A veru sme to aj potrebovali. Lebo cestovať o takomto čase zo Šiah expresom Lučenec - Piešťany nie je žiadna sranda. Nepomohli ani sladkosti. Dolu pri nohách bolo kyslíka, zdá sa, viac, lebo tam, na podlahe, som sa prebrala zo stavu zvaného bezvedomie.
Tak skončila naša cesta späť.