2.-3.1.2009
poNovoročné Štiavnické vrchy - z Prenčova cez Sitno a Počúvadlo na Bajtavu
Po Vianočných sviatkoch strávených doma to ťahá človeka von. A tak načim niečo vymyslieť. Absolvovať vander do okolia Hadieho údolia z netradičného smeru po neobvyklých trasách bolo síce lákavé, ale padlo to na totálne nemožných spojoch tam a hlavne naspäť. A tak zostali Štiavnické. Pridali sa Šupák s Ugom (ešte rozsilvestrovaní) a Iggy s Mamutom z Martina.
Zraz v staničnom bufete vo Zvolene, Štiavnica - rýchlovka v Ametyste, kým šiel bus do Prenčova. Tu je otvorená nová krčma, len 50 m poniže tej voľakedajšej, pekná, nefajčiarska, s terasou do ulice. Aj keď tá socialistická atmosféra starej krčmy nám bude chýbať ...
Posedeli sme a vyrazili smer Sitno. Príjemné stúpanie, mrazivý vzduch, všade osuheľ a slnko za oparom. Pri bývalej horárni pod Vlčou jamou sme si dožičili neskorý obed, aby sme nabrali sily na záverečné stúpanie už po asfaltke. Studničky po ceste boli nepoužiteľné. Na hrad sme došli za súmraku, hoci hodinky ukazovali len pol štvrtej... nuž, január.
Zložili sme sa v Áčku a vybrali sa na obhliadku hradu. V unimobunke chrápal akýsi archeológ, aj cez zavreté dvere sa von šírilo príjemné teplo. Pri miznúcom svetle sme porobili pár fotiek a padli otázky na ďalší postup. Akýže postup ? Ohníček, nocľah v Áčku a zajtra oblúkom cez Richňavu a Tanád do Štiavnice.
Postup bol zamietnutý... Akosi nebola vôľa krčiť sa ešte dlhý, predlhý večer pri ohníčku a potom v Áčku, ktoré by nám možno pre piatich bolo aj pritesné. Tak telefonát Fazuľke a odklepnutý presun do tepla chalupy na Bajtavu. To sme ešte netušili, čo nás čaká...
Keď sme sa zadýchaní vyštverali na vrchol Sitna, bola už celkom slušná tma. A tak okrem množstva stôp svedčiacich o mnohopočetných návštevách turistov v posledných dňoch, sme veľa nevideli. Už vôbec nie zasnežené a zľadovatelé schody. Nuž sme sa po nich pomaly sunuli dolu, pridržiavajúc sa zábradlia, aby sme si nenatĺkli kostrč. Prinajlepšom. Občas to bolo lepšie mimo schodov. Na Tatárskej lúke sme si vydýchli, ale to bol len polčas.
Okolie studničky bolo vhodné na korčuľovanie a prišli prvé pády. Ugo celú cestu bedoval, že si nezaobstaral mačky a ostatní nadávali. Potichu aj nahlas. Smiech vyvolávali len pokĺznutia a pády (nie vlastné). A tak pomaly, od stromu k stromu, občas mimo chodníka sme sa dostali na Počúvadlo. Záverečné metre boli "spestrené" Iggyho rozrazenou rukou o tzv. zábradlie s radom železných tŕňov.
Na Počúvadle síce neskapal pes, ale autobus tam večer nechodí. Ako sme tak stáli na zastávke, neschopní ďalšieho pešieho presunu ešte vyše 10 km, tak nám padol pohľad na plagátik s telefónnym číslom taxislužby... Nebolo treba veľa rozmýšlať. Telefonická objednávka o 3/4 hodinku, aby sme si stihli dať ešte pivo v Konvalinke. A o ďalšiu hodinu sme sa už vyhrievali na Bajtave, pojedali niečo z vlastných zásob a z Fazuľkinho novoročného menu.
Posedeli sme dlho do noci a tak niet divu, že ráno sme boli vééééľmi leniví. Ugo síce hrdinsky plánoval ešte rôzne varianty sobotňajšej "prechádzky", ale nakoniec celé doobedie prespal pod hodinami, ktoré mu merali čas do odchodu.
Keďže Iggy musel v nedeľu do rachoty, poobede sme sa konečne zdvihli smerom na vlak do Banskej Belej. V márnej nádeji sme odbočili na Halču, ale U krokodíla bolo zatvorené. Tak sme mali ešte dosť času, aby sme to vlakom otočili do Štiavnici, kde sme stihli pivo na stanici a nemuseli klepať kosu v Belej. A tým samým vláčikom sme sa premiestňovali smerom k domovu. Začali sme tento rok celkom príjemne...
