            |
5.-7.3.99 - Muránska planina 2Všetko to začalo ako obyčajne. Po telefonickom dohovore sme vedeli, že budeme siedmi a že sa stretneme v Červenej skale. Cestoval som s Peyracom, v Brezne sme pribrali Ama. Dali sme po pivku s rumom a držkovú, kým nám pristavili motorku. Keď sme uvideli serióznu lokomotívu, ako ťahá jeden vagón motorky, hneď tu bol nápad, že by stačila aj mašina. V Červenej skale sme boli prekvapení, že Snežienka je otvorená len do 20.00, tak sme dali jedno fľašové, kúpili ešte čo to zásob na večer a vyzdvihli si kľúče od terénnej stanice NP Muránska planina, kde sme mali nocovať. Pred odchodom do čakárne sme sa dali so reči s rušňovodičom, a už sme boli kamaráti. Zistili sme spoločných známych, Peyrac sa nezabudol pochváliť, že chcel cestovať na mašine. Mašinfíra nám porozprával zopár dobrých vtipov o záhorákoch, kým otočil mašinu a nešiel ešte na jednu cestu do Brezna. Ďalším vlakom prišli Sali s Jurom, ktorí videli Šerpu a Peťa stopovať kdesi pri Beňadiku. Keďže už bolo 3/4 na 11, rozhodli sme sa, že na nich počkáme do posledného vlaku. Aj prišli - na mašine! Keď totiž v Brezne nastupovali, mašinfíra hneď vedel, ku komu patria. Tak sme sa zišli a vyrazili smerom do Zlatna, kde sme odbočili smerom na planinu.Už medzi domami sme boli na pochybách, ktorou uličkou sa dať. Ale keď sme vošli do ústia doliny, už sme sa len držali najzreteľnejšej cesty. Minuli sme dve odbočky, ale nevenovali sme im väčšiu pozornosť, ako bolo treba. Vlastne bolo treba... Keď sme okolo jednej narazili na opustené chalupy, už sme neváhali. Vybrali sme si najútulnejšiu, nanosili na dlážku trocha sena, roztiahli karimatky a spacáky. Rušilo nás už len chrápanie niektorých kamarátov. Zobudili sme sa do slnečného, aj keď trochu hmlistého rána. Vstávanie po krátkej noci nebolo bohvieako príjemné, ale nakoniec sa každý nejako pozviechal. Odmenou nám boli pohľady na slnkom zaliate snehobiele pláne s černastými škvrnami roztrúsených lazov a brehových porastov potoka Havraník. Boli sme nútení sa zorientovať. Vedeli sme kde sme, vedeli sme, kam chceme ísť, zostávalo len zvoliť najvhodnejšiu trasu. Výdatným pomocníkom sa ukázala kombinácia turistickej mapy 1:50000 z VKÚ Harmanec a vojenských máp 1:50000 a 1:25000. Nabrali sme smer krížom cez lúky. Po niekoľkých desiatkach metrov sme skonštatovali, že snežnice budú asi dobrým spoločníkom na tejto ceste. Nepríjemným prvkom sa ukázalo prekonávanie potokov. Snehy sa predsa už len začali topiť a tak v nich bolo pomerne vlhko... Posledné veľké brodenie nám však prinieslo príjemné prekvapenie. Po niekoľkých desiatkach metrov sme natrafili na chatu, kde sme plánovali prespať. Chvalabohu bolo 10 hodín doobeda. Aspoň sme nazreli dovnútra, keď sme už mali tie kľúče so sebou... Pred nami bola dlhá, mierne vo svahu stúpajúca zvážnica. Havraník zmizol v doline hlboko pod nami. Snehu začalo pribúdať. Na špici sme sa striedali traja so snežnicami, za nami sa už pomerne dobre išlo Amovi, Šerpovi a Peťovi, ktorí snežnice nemali. Na konci išiel Peyrac opäť so snežnicami, ktorému jeho neohybná ľavá noha dosť vadí pri chôdzi v hlbokom snehu. Bez snežníc by bol hotový... My sme aspoň mali prestávky, keď sme ho čakali, ale on šlapal prakticky bez prestávky. Keď zvážnica asi po dvoch kilometroch skončila, opäť prišli k slovu mapy. Rozhodli sme sa nepokračovať po znateľnom chodníku, ktorý by nám zaručil dosť veľkú okľuku a odbočili sme direttissimou kolmo do svahu. Výškový rozdiel 180 m sme prekonali na krátkom úseku, ale dal nám zabrať. Kým sme čakali na Peyraca, tak sme sa trochu zorientovali a nabrali smer pomocou buzoly. Úseky lesom sa striedali s otvorenými lúkami, ale všade bolo snehu po.... No až po. V lese ho bolo menej, ale bol mokrejší, takže človek sa zabáral rovnako alebo viac ako na lúke, kde vplyvom zmeny nočných a denných teplôt sa miestami vytvorila kôra, ktorá nás udržala. Keď sme našli zelenú značku, boli sme celkom radi, hoci nás čakal ešte kus na križovatku so žltou. Odtiaľ to bolo už na Veľkú lúku dole kopcom. Prudké klesanie si však odniesli naše kolená, najmä Šerpove, ktorý si ho po páde pekne rozťal na kameni ukrytom pod snehom. Na Veľkej lúke sme si od koňákov vypýtali vodu a naplnili všetky fľašky, keďže sme nevedeli, či nájdeme studničku pod hradom. Ešte nás ubezpečili, že veranda na chate je stále otvorená, a že možno tam budú ja domáci. Ďalej sme pokračovali už po prepluhovanej ceste, z ktorej sme odbočili až pod sedlom po chodníčku ku chate. Prítomnosť domácich - správcu chaty a jeho dvoch spoločníkov - sme mali avizovanú, takže nás neprekvapila. Po prekonaní počiatočnej nedôvery (z ich strany) ku tlupe zarastených, špinavých, ale aj mokrých a unavených vandrákov sme si zhodili veci na verande a my sme sa usalašili v príjemne vyhriatej miestnosti pri krbe. Uvítali sme možnosť uvariť si polievku na ich šporáku, ako aj konzumáciu horúceho čaju a studeného rumu. Oheň by sa vonku rozkladal dosť ťažko a nebolo by pri ňom veru tak útulne. Odmietli sme však spanie vo vykúrenej izbe za 50.-Sk na osobu, reku radšej to prepijeme. Keď sme okolo jedenástej išli spať, chatárovi už žiadny alkohol neostal a nás hrial pocit dobre vykonanej práce. Veci sme si mohli nechať sušiť pri krbe, takže ráno bolo príjemné, až na stvrdnuté topánky a svaly. Veď v predchádzajúci deň sme za deväť hodín (od 9.00 do 18.00) prekonali v snehu "len" cca 15 km. Škoda, že ráno bola hustá hmla, nešli sme sa ani pozrieť na hrad. Po ceste sme relatívne pohodlne a rýchlo zbehli do Muráňa. Tu sme sa usalašili v krčme "U jeleňa", po novom "Koruna". V cestovnom priadku sme mali vyhliadnutý autobus o 11.40, hoci jeden z domácich na chate nás presviedčal, že ide o 11.25. A tak, keď o 11.20 prefrčal inkriminovaný dopravný prostriedok okolo krčmového okna, nechali sme na stole nedopité pivá a vyrútili sa von. Až tam sme zistili, že tento spoj má v Muráni 20 minútovú prestávku. Chvalabohu za to. K pivu sme sa už nevrátili, zato Peyrac spravil niekoľko podobienok, medziinými aj svoju. Autobus bol plný, nie však preplnený a tak, keď sme sa prebojovali dozadu, pousádzali sme sa aj na zem k zadným dverám, pričom Šerpa, Peťo a Amo v štýle "osádka trojbobu". Peyrac s Amom si cestou obzreli miesta a zaspomínali, kde boli pred týždňom, až kým nás autobus postupne nerozhodil v Podbrezovej a Banskej Bystrici, kde sme sa definitívne rozišli. |