+ + +

        Td-td. Td-td. Td-td. Td-td. Td-td. Td-td. Do monotónneho klepotu spojok pod kolesami vlaku sa zamiešal nepríjemný piskľavo-drnčivý zvuk. Td-td. Td-td. Td-td-tdpaslík. Td-td-tdpaslík. Td-td-tdpaslííííík. Sakra, asi sa na niektorom nosiči batožín uvoľňujú tie prekliate tyčky.
        Pozrel som von oknom. Teda - chcel som pozrieť. Okrem toho, že bolo zahmlené a špinavé, by som aj tak vonku nič nevidel. Tma ako v rohu. Ani svetielko. Len tá sliepňavá žiarivka kdesi za mojou hlavou sa odrážala v skle.
        Znovu sa ozval ten nástojčivý zvuk: Td-td. Td-td. Td-td-tdpaslík. Td-td-tdpaslík. Td-td-tdpaslííííík. A k tomu tá moja hlava. Mám v nej tisíc permoníkov, všetci majú kladivká a tlčú nimi proti rytmu koľajníc.
        Za oknom stále nič. Občas sa mi zazdalo, akoby sa tam mihli nejaké tiene, to asi stromy alebo stĺpy, ako sa súprava rútila temnou nocou. Moment! Nocou? Čo vlastne robím v tomto vlaku? A kde mám svoje cajky?
        Tie príšerné zvuky mi nadvihli žalúdok. Potácajúc sa v hojdavom vagóne som zamieril k dverám do chodbičky. Zamknuté. Zamknuté? Na druhej strane tiež zamknuté. Zamknuté! Hlavu mi obostreli chuchvalce bielej hmly. Z nej ako v šialenom panoptiku vystupovali deformované postavy, vyškierali sa mojej slabosti a ukazovali si na mňa kostnatými prstami.
        Padol som naspäť na sedadlo. Td-td. Td-td. Td-td. Td-td. Td-td. Td-td.
        Rozvidnieva sa ... Čo to vravela šerifka? Že ak sa niekto opije na potlachu ...? Polnoc ... Mŕtvy vlak ... mŕtvy vlak ... mŕtvy vlak ... td-td ... td-td ... td-td ... td-td ... td-td ... td-td ...