24.-26.augusta 2007
Pozvánka na výročný oheň T.O. Clondike na Strieborné pláne v Mokrých horách nám prišla vhod. Jackie už mala na ten termín zabezpečený Poráčsky mlyn, kde plánovala stráviť záver prázdnin s deťmi. A Poráčska dolina je od Clondike čo by kameňom dohodil, pravda, ak by sa poriadne rozohnal smerom hore.
A tak sme vycestovali všetci s tým, že to možno skombinujeme a v sobotu vyrazíme spoločne na oheň. Keď sme pristúpili do vlaku, už v ňom sedela mládežnícka squadra Olino, Maťka, Matúš a Haluz. S Dážďovkou a Veveričkou sme sa mali stretnúť až v Poráči, kam ich cestou na východ vysadil Amo. Tiež nás tam mali čakať Tik a Amazonka. Po menších zdravotných peripetiách malej Mati a dlhej ceste s únavnými prestupmi v Margecanoch a Markušovciach sme sa šťastne stretli.
V Poráči nás už očakávali aj domáci - Alenka so synmi Jurom a Ivanom. Havran bol ako obvykle v piatok ešte len ceste domov z týždňovky. Juro mal cestu do doliny na sená, a tak zapriahol koňa a veci sa nám hrdo viezli na voze. Záver sme si spríjemnili občerstvením v bývalom pionierskom tábore. Po príchode na mlyn sme sa "ubytovali", povyťahovali zásoby a pri ohníčku na dvore sme sa navečerali. Na rad prišla aj gitara, čo najviac oceňovala pesničiekchtivá Amazonka. Juro sa tiež vykašlal na seno, pustil koňa sa popásať a vegetil s nami.
Ráno, keď sme vstávali a raňajkovali, dobehol nás pozrieť Havran. Deckám sa z chalupy nechcelo, Jackie zostala s nimi a tak sme na Clondike vyrazili v trojici - Amazonka, Tik a ja. Zobrali sme to cestou cez tábor, kde práve chystali svatbu a personál mal plné ruky práce. Napriek tomu boli veľmi milí a pivom nás obslúžili. Potom sme už začali stúpať na planinu. Úžľabina od chatiek nie je príliš strmá a po slabej polhodinke sme si už vykračovali po zvážnici k okrajom Červených skál. S Tikom sme mali plán nájsť útesy s vyhliadkou, čo sa nám na druhý pokus aj podarilo. Z vtáčej perspektívy sme mali dolinu aj Poráčsky mlyn ako na dlani a kývali sme deckám, čo sa po chvíli zjavili na dvore. To som ešte netušil, že v tom čase už má Haluz rozťatú nohu pod kolenom a Jackie s ním bude mať starosti, vrátane cesty na pohotovosť do Spišskej.
Nuž sme sa pokochali, pofotili dolinu, seba, aj malú jaskynku, ktorá je poblíž. Potom sme, vedení intuíciou, pokračovali zvážnicou na východ. V úmornom teple sa nešlapalo najľahšie, ale cesta nás doviedla temer až na flek. Síce sa nám ako prvé naskytol nevábny pohľad na autopark prítomných účastníkov potlachu, ale po prvom šoku sme zašli k potlachovisku, ktoré bolo kúsom ďalej zašité medzi stromami. Obzreli sme si ceny nachystané do súťaží, prevažná väčšina bola určená pre deti, ktorých tu bolo neúrekom. A to je dobre. Gúľanie vajíčka nosom v tráve bolo síce akčné, ale deti zaujala aj súťaž o najlepšie postavený prístrešok s prírodného materiálu. Pre zmiešané kolektívy bol pripravený "autobus" a súťaž o najdlhšieho hada z vlastných odevných zvrškov. Ako sa tento boj ťažko rozbiehal, o to lepšie končil - víťazné družstvo (resp. pár odvážnych jednotlivcov) zo seba neváhalo zhodiť aj to posledné...
Išli sme aj na krátku vychádzku - tu je nutnosťou spojiť príjemné s užitočným - po vodu sa chodí dolinkou hlboko pod flek. Zašli sme ešte na Danyho vyhliadku, pokochať sa výhľadmi do doliny aj na náprotivné svahy Mokrých hôr, kde sme boli pred rokom na Montane.
Potom už nasledovalo zapálenie slávnostného ohňa a šerif Pepe privítal v trochu stiesnených podmienkach pár desiatok kamarátov. Samozrejme sa vyhodnotili aj súťaže. IQ test, do ktorého sa mohli prítomní písomne zapojiť, bol plný vtipných odpovedí, ktoré na obveselenie čítal Steve. Ešte večerná súťaž masiek, kde sa pár dospelých zúfalcov snažilo pretromfnúť deti a potom sa už len dlho do noci hralo a spievalo. Zopár jednotlivcov chytilo druhý dych a vydržali až do rána.
My sme museli pomerne skoro vyraziť, aby sme stihli nezmyselné spoje verejných dopravcov. Tentokrát sme zvolili trochu inú cestu, ktorá nás spoľahlivo previedla planinou až do Poráča. Až tu som sa dozvedel správu o Haluzovom zranení, ako aj to, že po návrate z pohotovosti prespal u Havrana a cestuje so mnou domov. Nuž, prázdniny sa mu neskončili najšťastnejšie a prišiel o kopu pekných zážitkov, ktoré ostatní ešte v Mokrých horách zažili. To je však už iná história, pri ktorej som nebol, snáď sa o nej dočítate v nejakom inom cancáku...
históriu T.O. Clondike si môžete prečítať v Severke č. 2-3/2007 na str.8
