 ISTÓRIA 
|
. |
| Čabradský hrad leží severne od Šiah v Krupinskej vrchovine v údolí potoka Litavica, v chotári obce Čabradský Vrbovok. V stredoveku bol Čabraď spolu so susednými hradmi strážnym hradom, ktorý chránil banské mestá. Jeho strategický význam vzrástol predovšetkým v období tureckých nájazdov, nepriateľ ho totiž nikdy nedobyl. Úspešne odolal tureckým útokom v rokoch 1585 a 1602. Stál tu už pred vpádom Tatárov, písomne sa prvýkrát spomína v r. 1276. Jeho staviteľmi boli rytieri z rodu Huntovcov---Poznanovcov. Tu žil aj brat Žofie - manželky kráľa Ladislava I. Svätého - komtes Lampert, ktorý bol zakladateľom bzovíckeho opátstva. Čabradský hrad bol svedkom častých sporov Huntovcov-Poznanovcov. Pána hradu - comesa Derša jeho vlastní bratia i s rodinou a čeľaďou uväznili. Pod hradbami sa objavil aj kráľ Ladislav Kun, aby zmieril rozhádané rody. Bratia Huntovci mu však hrad nevydali. Kráľ ich preto odsúdil na stratu všetkých majetkov a práv. Neskoršie ich však omilostil. Roku 1285 sa bratia rozdelili a Čabraď znova ostal v majetku Derša. V tých časoch sa v listinách hrad menuje Lytva, Hradnok, Haradna a Castrum ad Litavan. V r.1389 kráľ Žigmund Čabraď vzal rodu Huntovcov a daroval ho vesprímskemu biskupovi Vajdaimu a synom jeho turodánov Lukášovi, Tomášovi a Deršovi. V 15.storočí bol kráľovským majetkom, neskôr ho obsadili Jiskrove vojská. Z delenia hradného panstva i hradu rodinou Horváthovcov r.1476 sa zachovala listina, v ktorej sa spomínajú jednotlivé časti a objekty hradu, jeho zariadenie i poddanské dediny patriace hradnému panstvu. V tomto roku mal hrad vežu, v ktorej bola reprezentačná izba, dve komory a pivnice, vstupná brána a prístavok s izbou a kuchyňou. Samostatné budovy v hradbách boli využité ako farská budova, sýpka, sklad potravín a múky. Opevnenie hradu malo štyri bašty - jednu pred hradnou vežou, kde bola vyhňa, v druhej bašte bola pekáreň, v tretej pri hradnej veži bola zbrojnica a vo štvrtej stajne. Pod hradom bol majer, dve obývané poddanské usadlosti a jedna opustená. Roku 1479 bol kastelánom hradu Tomáš Palástky, ktorý mal povesť veľmi tvrdého, prísneho pána. Veľa ráz boli v temniciach hradu zavretí ľudia len preto, že chytali ryby v neďalekom potoku, zvanom vtedy Červeň. Čabradský hradný pán sa však neznášal so svojím bratom, pánom novohradského hradu Dregeľa. Tento raz na Čabraď zaútočil, dobyl ho a hradného pána aj s rodinou dal popraviť. Neradoval sa však dlho z víťazstva. Krajský palatín ho pre bratovraždu odsúdil na stratu všetkých majetkov. Čabraď a majetky k nemu patriace sa stali opäť kráľovským majetkom. V r.1511 sa stal majiteľom hradu ostrihomský arcibiskup Tamás Bakócz, ktorý dal na ňom robiť prístavby obytného charakteru a spevnil múry hradu baštami. Po jeho smrti sa stali majiteľmi Erdödyovci, po nich Pálffyovci, keď Klára z rodu Erdödyovcov priniesla hrad do manželstva s Petrom Pálffym ako veno. Podľa niektorých zdrojov sa na Čabradskom hrade narodil Miklós Pálffy, vojvodca a štátny radca, hrdina z Györu, najväčší uhorský vodca pätnásťročnej vojny proti Turkom. V oslobodzovacom ťažení znovuzískal také hrady ako Drégely, Szécsény a Fiľakovo. V r.1547 obsadil hrad Menhard (Melichar) Balassa. Tento chýrny lúpežný rytier podnikal svoje lúpežné nájazdy do okolia z Čabradského hradu až dovtedy, kým sa na zastavenie jeho vyčíňania nerozhodol aj parlament, ktorý vyslal grófa Salma pod Čabraď, aby Balassu vyhnali. Túto udalosť opísal vo svojej historickej básni Dobytie Sitna, Levíc, Čabrade a Muráňa aj Tinódi. Hoci bol Tinódi prívržencom kráľa, strata hradu sa mu nepáčila, lebo podľa jeho vedomia žili tam statoční rytieri. Vedel aj to, že lúpežní rytieri kedysi udatne bojovali proti Turkom. Po vyhnaní Balassu (1549) sa zákonitým majiteľom hradu stáva gróf Peter Pálffy, ktorý ho dostal späť v poškodenom stave. Prostredníctvom jeho dcéry sa hrad stal majetkom hrdinského kapitána - Dalmatínca Jána Krušiča, ktorý ho ďalej opevňoval. Po jeho smrti sa vdova vydala za Štefana Illesházyho, ktorý sa neskoršie stal krajským palatínom. Neskôr sa hrad stal majetkom kráľa, o jeho ochranu sa starala kráľovská stráž. Ďalšie opevňovacie práce od r.1585 boli vykonávané pod vedením talianskeho staviteľa Giulia Ferrariho. Hoci sa úspešne ubránil tureckým útokom, v 17.-18.st. sa hrad stal korisťou bocskayovských, bethlenovských, rákocziovských a thökölyovských povstalcov. Ferdinand II. venoval r.1622 Čabradský hrad Petrovi Kohárymu, hradnému kapitánovi, ako odmenu za zásluhy v protitureckých bojoch. Koháryovci vlastnili hrad v ďalších storočiach. Roku 1649 sa tu narodil gróf Štefan Koháry, básnik, politik a vojvodca, neskorší kapitán Fiľakovského hradu. ktorý sa zúčastnil aj oslobodenia Budína a Egeru. Štefan Koháry mal veľmi rád tento kraj, tu napísal väčšinu svojich básní, ktoré boli vydané i knižne. Tu aj zomrel v r.1731. Po smrti Štefana Koháryho sa Čabradský hrad stal už len letným sídlom, sezónnym poľovníckym hradom rodiny Koháryovcov. Potomkovia si vybudovali v Antole pri Banskej Štiavnici pohodlný kaštieľ, hrad už takmer neobývali. Začiatkom 19.st. sa definitívne presťahovali do Antola. Roku 1812 František Koháry podpálil Čabradský hrad, odvtedy je v ruinách. Hrad bol od 13.st. centrom panstva Čabraď, ku ktorému postupne patrili obce Cerovo, Vrbovok, Domaníky, Ladzany, Šalov, Bekestelka, Bohunice, Badín, Klastava, Teplička, Moravce, Antol, Devičie, Drienovo, Krnišov, Lesenice, Opava, Medovarce, Plášťovce, Štefultov, Slatina. Od r.1817 patrilo panstvo Coburgovcom. Hrad bol postavený v krásnom malebnom prostredí na vyvýšenine, kde stál vnútorný palác obohnaný múrmi. Tu bola i hradná kaplnka. V prízemných častiach boli ochranné múry opevnené štvorhrannými vežami - baštami. Žiaľ, v súčasnosti sú už ruiny hradu porastené krovím a stromami natoľko, že hrad si vieme predstaviť len na základe kresieb z 18.storočia. V podhradí sa zachovala v značne schátralom stave kaplnka z r.1813, ruiny pôvodných usadlostí, badateľný je mlynský náhon. V r.1996 začala na hrade konzervácia múrov vstupnej časti a súbežný archeologický výskum. Csáky Károly: Hontianske listy, sept.1993 |
. |
 |
 |
 |