 OVESŤ O SOMÁROVI A HVEZDÁROVI 
|
. |
 a čabradskom zámku sa žilo veselo. Všetkého bolo hojnosť. Kastelán deň čo deň hýril so svojimi dvoranmi. Na zámku sa stále ozývali veselé pesničky a duneli bujné tance...Čabradský kastelán mal v hojnej miere všetkého, čo si len jeho oči zažiadali. Ľud sa ho bál a bol mu pokorne poddaný, už i preto, že kastelán bol prudkej povahy, neústupčivý. Bol náruživý poľovník, preto mu veľmi záležalo na tom, aby vždy vopred vedel, aké bude počasie. A tu to bolo, čo nemal... Nemal spoľahlivého hvezdára, ktorý by vedel s istotou predpovedať počasie. I zaumienil si, že si ho nájde, čo by čo bolo. Usilovne sa pustil do hľadania, ale hoci sa i vtedy našlo dosť učených ľudí, vzdelaného, súceho hvezdára sa mu nájsť nepodarilo. Vec ho začala už i mrzieť, ale nechcel popustiť. Rozposlal svojich ľudí po širokom-ďalekom kraji, aby mu našli a priviedli na zámok hľadaného učenca. Ale jeho ľudia sa vracali sami. Nijakého súceho hvezdára, vraj, nenašli. Niet ho a niet! Kastelán sa rozzúril. - A jednako musím mať hvezdára! - zakričal mocným hlasom a znova rozposlal svojich sluhov do sveta. - Odkiaľ ho dovediete, odtiaľ ho dovediete, ale doviesť mi ho na zámok musíte. No pokusy sa nedarili... Preto sa sluhovia zišli na poradu a lámali si hlavy, ako predstúpiť pred neúprosného kastelána bez hvezdára. No nič rozumného nevymysleli. A už-už sa chceli rozísť, keď najstarší a najskúsenejší z nich sa udrel do čela a povedal: - V dedine pod hradom žije všetkými masťami mazaný prefíkanec, akýsi Filip, ktorý podľa letu vtákov a iných znamení s istotou predpovedá počasie. Za dlhý čas bol aj valachom, nuž pozná aj hviezdy. Veď cez dlhé noci sa dosť na ne nahľadel! Bol aj vojakom, pochodil svet! Vie niekoľko rečí a je aj ináč vycibrený, múdry a prefíkaný! Poďme k nemu a spravme z neho hvezdára! Sluhovia voľky-nevoľky pristúpili na spásonosný, ale zároveň aj nebezpečný návrh, a pobrali sa k Filipovi. Filipovi sa myšlienka hneď zapáčila, ale predsa sa bál, aby klamstvo nevyšlo na svetlo božie a vec sa neskončila žalostne, lebo vedel, že kastelán je prchký a neúprosný. Ale keď ho sluhovia ubezpečli a prísahou sa mu zaviazali, že o celej veci nikomu ani slova nepovedia, pristal. Hradný pán až jasal a na počesť nájdeného hvezdára usporiadal ešte toho dňa skvelú hostinu, ktorá sa pretiahla na niekoľko dní. Filipovi sa začalo dobre žiť. Stal sa na hrade pánom, ktorého rozkazy musel každý bezpodmienečne poslúchnuť. Spyšnel a skoro zabudol, že len pred nedávnom pásaval ovce. So služobníctvom sa ani do reči nepúšťal. Ba ešte aj pre tých, ktorí spravili z neho veľkomožného pána, mal len pohrdlivý úsmev. Zle to padlo sluhom a veru radi by sa mu boli nejako pomstili. Ale ako?... Veď keď ho prezradia, prezradia aj seba, a hnev kastelána uvalia len na seba! Museli mlčať a znášať tyranstvo nafúkaného nepravého hvezdára, ktorý sa medzitým už celkom vžil do svojho remesla. Kastelán si ho vážil a nebolo veci, o ktorej by sa najprv s ním nebol neporadil. Raz pred poľovačkou šiel sa k Filipovi poradiť o počasí. Filip práve spal po prehýrenej noci, nuž veru nijako sa mu nechcelo vstávať a ísť skúmať, aké bude počasie. I zamrmlal, že hej, počasie bude skvelé, že sa môže ísť poľovať. Potom sa obrátil na druhý bok a tuho chrápal. Kastelán, uspokojný odpoveďou, bez rozmýšľania sa pustil so svojou družinou do hory. Mal veľmi dobrú vôľu a keď videl pred zámkom sluhu, ktorý sa trápil so somárom, lebo mu nechcel ťahať káru, zakričal na neho: - Hej!...A akého to máš múdreho somára, keď ťa nechce poslúchať?! - Ale, to vždy s ním tak býva, keď má prísť búrka, - odpovedal sluha pokorne. Kastelán sa zasmial. - Čože? Búrka?...Ha-ha-ha... - Veru tak, - prisvedčil sluha. - Keď somár má celkom spustené uši, je isté, že príde búrka. Ale kastelán nechcel veriť, že by sa obyčajný somár lepšie vyznal v počasí ako jeho vyskúšaný hvezdár. - Nuž teda, - vravel žartom, - ak bude dnes búrka, počkaj ma tu a ja tvojho somára vymením za takého, čo vie aj po latinsky. Sluha nerozumel, čo pán tým myslí, ale zato sa hlboko poklonil a čakal. Len čo kastelán zašiel na kraj hory, obloha sa zatiahla, treskol hrom a spustil sa strašný lejak. Družina sa rozutekala na všetky strany. Kastelán ostal sám. Dážď sa lial neprestajne a hromy divo bili... Na dovŕšenie všetkého ešte si kastelánov kôň zlomil nohu, takže kastelán sa musel pobrať pešky do zámku. Konečne ukoňovaný, polomŕtvy sa dostal domov. Služobníctvo sa už triaslo strachom pred jeho hnevom. Ale - div-divúci! - kastelán nehromžil, ani neklial, len si dal predvolať sluhu, ktorému kázal čakať so somárom pred zámkom. Sluha prišiel celý prestrašený a uprel na prísneho pána nechápavý pohľad. - Či vieš, čo som ti bol sľúbil pred búrkou? - opýtal sa ho kastelán. Sluha sa len díval a díval. Veď akože to mal vedieť, keď z pánovej reči ani slova nerozumel? - Vypriahni somára! - rozkázal kastelán. - Oddnes sa bude pásavať tu pod hradom. Ale aby sa ti nestala krivda, káru ti bude ťahať môj učený hvezdár...! A tak sa aj stalo. Filipa dal zapriahnuť do káry a zo somára si spravil hvezdára. Od tých čias somár na čabradskom zámku veštieval počasie a - ako povesť hovorí - pán bol s veštbou vždy spokojný. Ale Filip pri svojom novom remesle dlho nevydržal, hneď na druhý deň zutekal... A od tých čias ani chýru o ňom... Janota Ľ.: Slovenské hrady, Tatran, Bratislava 1974 |
. |
 |
 |
 |