Keď tak uvažujem nad tým, čo ma priviedlo k trampingu a k písaniu o ňom, zisťujem, že to okrem obligátnych mayoviek boli vlastne dve veci - náhoda a núdza.

Náhodným bolo stretnutie, ktorým sa to všetko kedysi koncom osemdesiatych rokov začalo. Pri jednom z mnohých výjazdov našej party do mestského lesoparku som sa zoznámil so zvláštnou skupinou chalanov. Hneď na úvod ma ponúkli hltom jablčného vína a pozvali si sadnúť k ohňu. Dlho potom rozprávali o svojich zážitkoch, z ktorých som však rozumel iba minimu, pretože sa to len tak hemžilo slangom a prezývkami. Naučili ma aj "zalamovať" a vôbec objavili pre mňa nový svet, svet uvoľneného smiechu a voľnosti, svet ohničkárenia a piesní Jarka Nohavicu.

Puberta to síce načas prekryla skúsenosťami a zážitkami iného rangu, pocit, že som sa vlastne vtedy v žilinskom lesoparku "zrazil so slobodou", však pretrval dodnes. Zanedlho som úplne prepadol potápaniu, a keďže to bol koníček finančne náročný, núdza ma opätovne priviedla do lesov. Prvé víkendy vonku som teda trávil pri čistení turistických chodníkov a ošetrovaní mladých porastov. No dlhé osamotené prechádzky, či zaslúžený spánok v sieti po celodennej práci čoskoro spôsobili, že som začal prírodu okolo seba chápať nie ako prostriedok, ale ako cieľ môjho snaženia a zároveň ako úžasný a neobmedzený inšpiratívny zdroj. Od tej doby pribaľujem do rupsaku okrem malého nožíka aj veľký notes.

Písačky rôzneho druhu majú v našej rodine dlhú tradíciu a tak som čoskoro obsah svojho notesa začal predstavovať čoraz väčšiemu okruhu ľudí. Azda aj posmelenie, ktorého sa mi od viacerých kamarátov vtedy dostalo, malo za následok, že som sa rozhodol vydať vo vlastnom náklade zbierku básní. Zbierka prišla na svet v roku 1996, volá sa "Pod oblohou (spontánne trampské básne" a k dnešnému dňu je súčasťou knižníc v približne sedemsto domácnostiach štyroch kontinentov. Zároveň sa stala akýmsi pilotným projektom edície voľnej trampskej poézie, v rámci ktorej zatiaľ vyšli tri zväzky. A aj keď v súčasnosti mi už jej poetika nie je celkom vlastná a vo svojej terajšej tvorbe preferujem skôr rôzne eko-haiku a iné minimálne literárne útvary, predkladám ju pred potenciálneho čitateľa s dodatkom (ospravedlnením?), že básničky boli napísané počas mojich gymnaziálnych štúdií a plne reflektovali moje vtedajšie vnímanie sveta. Tak teda - juvenília. Ale úprimná.

Kožuch